Blogy

Tu nájdete veci, ktoré sa nevošli do nášho cestopisu ani projektov. Všetky sa týkajú života obyčajných ľudí v Tanzánii a ich každodenných starostí.
Nie sú to správy o činnosti ani výzvy na podporu. Sú to obyčajné situácie, na ktoré narážame pri práci v Mbogoi a okolí: jazyk, ktorý po rokoch stále poriadne nevieme, trh s dobytkom, kde sa stovky obchodníkov a zvierat pohybujú vlastným nespěchavým tempom, alebo pár litrov čistej vody, ktoré sa ukážu byť dôležitejšie než akýkoľvek veľký sľub. Niektoré príhody sú vtipné, niektoré nepríjemné a niekoľko z nich zatiaľ nemá koniec.
Ak chcete pochopiť, ako naozaj vyzerá každodenný život ľudí, s ktorými pracujeme - nie v skrátenej verzii, ale v tej skutočnej - je to práve táto časť stránky. A je to zároveň úprimná odpoveď na otázku, prečo to všetko robíme.

Ak čakáte, že po tých rokoch v Mbogoi plynule konverzujem o stave dobytka a predpovedi počasia v jazyku Maa, musím vás sklamať. Nehovorím. Moja swahilčina má síce životnosť otvoreného jogurtu na africkom slnku, ale v porovnaní s masajčinou som v nej v podstate expert.

Miešame sa medzi trhovníkov, sú tu stovky až tisíce ľudí, kráv a kôz. Niektorí z nich pokojne postávajú, niektorí sa nervózne obzerajú okolo, niektorí živo debatujú a niektorí sa nesmelo africkým ultrapomalým tempom presúvajú z miesta na miesto. Myslím tým ľudí, kravy, ovce aj kozy. 

Moje prvé cesty do Tanzánie mali jasné pravidlá: ľad v drinku bol podozrivý a zuby som si umývala výhradne balenou vodou. Lenže v Mbogoi sa tie európske istoty rozplynú rýchlejšie, než stihnete vytiahnuť dezinfekčný gél.

Najväčšia otázka znela: prečo by sa mali učiť čítať a písať, keď predsa stovky rokov vydržali bez tohto umenia? Prichádza civilizácia, budujú sa cesty, zavádzajú sa mobilné telefóny. Tak ako každý pokrok prináša aj pozitívne zmeny, napríklad kvalitnejšie lieky alebo vyššie príjmy, takisto prináša aj negatívne zmeny. V prvej línii prichádzajú zlodeji a podvodníci.

Moje romantické predstavy o živote v prírode sa v roku 2020 naplnili do bodky. Skončila som v tanzánskej buši, v hlinenej chatrči so slamenou strechou. Buš má totiž zvláštny talent – zoberie vám signál, ale vráti vám hlavu. 

Sekenoi je dnes čudne oblečený, čo u masajských pozorovateľov prirodzene vyvolá isté znepokojenie. To, čo sa začína ako obyčajný prací deň, sa pomaly mení na niečo, čo si možno vyžiada krátke vysvetlenie a dlhšie ticho.