Veľtrh s dobytkom v Ndereme

Motorka vrčí, vietor vo vlasoch. Šoféruje Alois a ja sedím vzadu. Alois je miestny Masaj, ktorý má iba náhodou české meno Alois. Ja sedím vzadu, pretože keď som za volantom motorky, som nekompatibilný s miestnymi policajtami v meste Handeni, do ktorého práve mierime. Nejdeme priamo do Handeni, ale tesne vedľa, do časti zvanej Nderema. Alois si napodiv dnes so sebou zobral aj rozum, ktorý obvykle, keď sadne na motorku, necháva doma. Motorka neskučí, akoby mala za dvadsaťosem sekúnd umrieť. Na hrboloch trocha spomalíme.

Začínam mať podozrenie, či predo mnou sedí Alois, či to náhodou nie je pokojná krava. Nie, z hlavy asi dvadsať centimetrov pred mojou tvárou netrčia žiadne rohy. Je to v poriadku. Ešte je jeden spoľahlivý spôsob, ako rozoznať človeka od kravy. Krava má štyri žalúdky, človek jeden. No teraz a tu ho pitvať nebudem. Možno pravý dôvod Aloisovho nezvyčajného správania je, že aj on ide predávať kravy. Nemusí ich hnať sám. Pastieri vyrazili už včera, aby kravy dorazili dnes na trh odpočinuté a vyzerali veselo. Blížime sa k Ndereme, premávka neuveriteľne hustne. Približne každých sto metrov už je na ceste jedna motorka.

Už je to tu. Ideme okolo betónového plota. Okolo cesty postávajú nesmelé postavičky a obzerajú prichádzajúcich. Veľká brána je zatvorená, tak vchádzame bránkou pre ľudí. Vstupné sa zrejme neplatí, ale až na konci zistím, že peniaze vyberajú až pri východe, nie pri vchode. Asi to znamená, že keby sme pri odchode z trhu nezaplatili, tak nás tam nechajú, prípadne nás zaradia medzi predané kravy. Je to veľmi inšpirujúci štýl, ktorý by som aplikoval napríklad v kine. Človek nezaplatí, keď ide dovnútra, ale až na konci pri odchode. Uvedomí si, že keď ho nepustia von, bude v kine sedieť potme celý deň až do ďalšieho filmu, rád zaplatí hoci aj premrštenú sumu. Presne opačný prípad nastáva na platených verejných záchodoch. Tam človek pri vstupe, ak má núdzu, zaplatí hocikoľko, hlavne keď si uvedomí následky. Naopak, pri východe už má času vymýšľať. Veď tam nebolo až tak dobre. A ja som tam vlastne nič nerobil a ďalšie neuveriteľné výhovorky. Ďalší geniálny africký vynález.

Za bránkou sa objavili stovky zaparkovaných motoriek, v pozadí nákladné autá. Mám dojem, že sme na burze motocyklov a nie dobytka. Keď sa človek dobre a hlboko zamyslí, tak rozdiel medzi motorkou a kravou nie je až taký veľký. Momentálne mi nenapadá ani jeden. No, nemám pravdu. Do húfu motoriek parkujeme aj tú našu, zosadáme a ja vidím obrovskú masu kráv a ľudí. Mám dojem, akoby sa tiahla do nekonečna.

Miešame sa medzi trhovníkov, sú tu stovky až tisíce ľudí, kráv a kôz. Niektorí z nich pokojne postávajú, niektorí sa nervózne obzerajú okolo, niektorí živo debatujú a niektorí sa nesmelo africkým ultrapomalým tempom presúvajú z miesta na miesto. Myslím tým ľudí, kravy, ovce aj kozy. Ja a Renča sme tu jediní dvaja mzungu, čiže belosi. Začínam mať strach, či nás tam Alois nedoviedol, pretože nás chce predať. Na jednej strane by to malo výhodu. Možno by som spoznal aj iné časti Tanzánie než malú dedinku Mbogoi, v ktorej sme takmer neustále. Na druhej strane, sa vôbec neteším na dedinku zvanú Jatky. Hľadám pohľadom Aloisa, ktorý sa už niekam stratil. Je to dobrá správa, pretože keby nás chcel predať, zrejme by si nás viac strážil. Možno len vyrazil do davu, aby našiel toho správneho kupca. Uvidíme, necháme sa prekvapiť.

Muselo to určite spôsobiť preťaženie siete. Riešenie som našiel dole v ohrade, kde už boli predané kravy. „Tanzánsky výskumný ústav mobilného signálu a kráv“ sa minulý rok pochlapil. Geneticky vyšľachteným býkom nahradil mobilné vysielače, ktoré zvyknú posilňovať signál na hromadných akciách. Predstavujem vám posledný hit genetických modifikácií 4G býka. Na všetečné otázky, prečo to už rovno nie je 5G býk, mám jednoduchú odpoveď. Musel by mať na hlave staniolovú čiapku a tá by predsa vyzerala smiešne.

Celý tento cirkus bol na miernom kopci, hore kravy, v strede ovce a kozy, a dole zlatý klinec programu, jedálenská časť. Tu dodržiavali dobrý zvyk, nepredávali ani gram zeleniny, ani gram ovocia. Teda, predávali cukrovú trstinu, ale podľa mňa cukrová trstina nie je ani zelenina, ani ovocie, ale koláč. Možno niekedy v budúcnosti bude mať nejaký dobrý muž nápad založiť trestanecký tábor, gulag pre vegetariánov. Toto je to pravé miesto.

Všetko mäso opekali na voľnom ohni, v bezpečnej vzdialenosti od neho tak, aby mäsu teplo náhodou neublížilo. Už som bol oboznámený s ich obľúbenou úpravou mäsa zvanou nekonečná žuvačka, nič som si radšej nedal, lebo by som to žul najmenej do smrti. A veľmi pravdepodobne aj chvíľu potom. Malebné pozadie mäsového streetfoodu dokresľovali betónové plošiny, na ktorých zrejme už ráno zabíjali a porcovali kravy a iné jedlé zvery, aby bolo mäso čerstvé a dobre tuhé. A samozrejme okolo sa povaľujúce zvyšky kráv.

Okrem kráv a oviec a kôz a Masajov a Svahilcov a motoriek a jedla tu bola ďalšia pekná atrakcia – verejný záchod. Pekný, murovaný. Vedľa neho sedel pekne oblečený Svahilec, ktorý vyberal peniaze. Neviem, či bol murovaný, ale to nie je pre náš príbeh podstatné. A tu sa mi stala jedna z najkrajších príhod môjho pobytu v Tanzánii. Záchod som samozrejme schuti použil a zaplatil som. Pekne oblečený nemurovaný Svahilec mi dal z registračnej pokladne účtenku aj s QR kódom.

S tým som nerátal. Dostať v Tanzánii na záchode účtenku je niečo z kategórie stretnutia s mimozemšťanom. Bližšie som si obzrel účtujúceho toaletného muža, ale vyzeral celkom normálne, takže nie, tieto dve príhody sa mi nestali naraz. Pretože ak by to bol náhodou mimozemšťan, mohol som zvyšok života stráviť rozhovormi v rádiu, v televízii a monotematickým podcastom.

Krava - revolucionárka sa rozhodla zrušiť staré poriadky a priviedla na trh na predaj Masaja a svahilského chlapca.