Masajskí bojovníci bojujú s abecedou

William, ďalšia miestna figúrka, Masaj, ktorý rozprával na miestne pomery slušne po anglicky a dokonca vedel aj 20 slov po poľsky, čo je asi tak celá slovná zásoba, ktorú človek potrebuje k životu. Ako bolo všeobecným pravidlom, celý deň chodil z jedného miesta na druhé, tam sa zdržal dlhšie, tam kratšie, prehodil zopár slov, porozmýšľal a išiel ďalej. Týmto štýlom sa vždy zastavil aj pri nás, trochu sme podebatovali, my sme prehodili pár slov a keď sme poprehadzovali všetky slová, ktoré sme akurát mali, tak išiel prehadzovať slová inam. Raz, keď takto sedel pri nás, som sa ho opýtal, či vie čítať a písať. To tam nie je zvykom, gramotnosť nie je väčšinový žáner. Povedal, že nevie. Tak ja, že prečo sa nenaučí, veď to predsa nie je až také ťažké. Na to mi William celkom vtipne odpovedal, že na také veci nemá čas.

Dokonca aj Alojz raz, veľmi potichu, iba Renči a po niekoľkých Cognagi dôverne prezradil, že aj on by chcel vedieť čítať a písať. Hoci je v Tanzánii školská dochádzka povinná, deti musia väčšinou pracovať a do školy chodia len tie z bohatších rodín, a to iba niektoré. Počítať síce vedeli, ale tiež to nebola žiadna sláva. Napríklad, keď do obchodu doviezli tovar, tak chceli spočítať, koľko malinoviek je v prepravke. Boli v tej prepravke uložené štyri rady a päť stĺpcov fliaš. Ako si ich tak počítali, prišla Renča a povedala, že dvadsať. Odvtedy ju považujú za matematického génia, pretože tak rýchlo spočítať to predtým nedokázal nikto. Veď predsa kúzlo zvané malá násobilka patrí do záhadných inštitúcií, ako je matematická univerzita, a nie do buše. Raz som sa dokonca pokúšal naučiť Ndariho úplné základy malej násobilky, ako dvakrát dva, ale keď sa z neho začalo dymiť, pochopil som, že toto počtárske umenie môže byť aj smrteľná zbraň.

Najväčšia otázka znela: prečo by sa mali učiť čítať a písať, keď predsa stovky rokov vydržali bez tohto umenia? Prichádza civilizácia, budujú sa cesty, zavádzajú sa mobilné telefóny. Tak ako každý pokrok prináša aj pozitívne zmeny, napríklad kvalitnejšie lieky alebo vyššie príjmy, takisto prináša aj negatívne zmeny. V prvej línii prichádzajú zlodeji a podvodníci. Napríklad v dedine už boli tri hracie automaty. Gramotnosť sa teda vždy zíde, aby človek vedel rozlíšiť toho, kto ho chce okradnúť, od toho, kto to s ním myslí úprimne. Dôvody sú teda jasné, prudko nastupujúci pokrok a civilizácia bez toho, aby sa Masajov niekto pýtal, či to vlastne chcú, alebo nie.

Takže idea bola jasná, musíme založiť vzdelávanie dospelých. Keď som túto novinku prezradil Renči, napodiv nemala dvadsať vecí, prečo by sa to nedalo urobiť. Povedala dokonca, že tiež jej to napadlo, no keď veľmi chcem, tak môžeme skúsiť porozmýšľať. Po niekoľkotýždňovom skúšobnom rozmýšľaní nastúpila akcia. Prvá obeť nášho civilizačného projektu bol starosta Munikity. Teda riešili sme, či to vôbec má zmysel, či tam budú chodiť a či tam vydržia chodiť. Myšlienka ho nadchla, dokonca sľúbil, že ak zoženieme učiteľa, tak on zoženie ľudí, ktorí sa budú úplne dobrovoľne, sami od seba a veľmi radi učiť na staré kolená čítať, písať a počítať. Ďalší muž určený na likvidáciu bol učiteľ Msabaha. Na túto tajnú spikleneckú schôdzu ho nalákala Renča pod zámienkou, že dostane pivo zadarmo. A keď tých pív bolo viac, s radosťou a nadšením a samozrejme za pravidelný poplatok súhlasil s tým, že bude vyučovať po obede. Ono aj tak v dedine, ktorá má sto päťdesiat až dvesto obyvateľov, nie je veľmi po obede čo robiť. Takže máme ľudí, máme učiteľa, zostáva miesto. Ideme do školy. Nie je veľmi ďaleko, asi sto metrov od domu, takže prípravy trvali pár dní. Škola je budova, v ktorej sedia deti. Má diery na okná, diery na dvere, ale nie sú tam dvere a okná nie sú zasklené. Má strechu, cez ktorú väčšinou neprší.

Realizácia tohto projektu, teda prvá hodina, sa bohužiaľ začala akurát v deň, keď sme odchádzali z Mbogoi domov. Ale prvé správy boli pozitívne, že prišlo osem ľudí. Toto bolo v lete roku 2024. Odvtedy bola Renča v Afrike niekoľkokrát a účasť sa utešene rozrastá, dokonca tak, že dosiahla až hranicu dvadsiatich ľudí. Keď som videl fotky z vyučovania, napadlo mi, že ešte chýba zopár vylepšení. Napríklad Masaji, keď rozprávajú alebo počúvajú, stoja veľmi, opakujem, veľmi elegantne, opierajú sa o palicu a múdro prikyvujú hlavou. Mohli by sme v triede zaviesť tento postoj namiesto sedenia v laviciach, ktoré je pre nich určite neprirodzené. Ani nápad s povinnou výučbou kirgizštiny alebo založením krúžku krasokorčuľovania pre talentované deti, pardon, dospelých, by sa asi v buši neujal. Civilizačné choroby ako jedna z predností pokroku zatiaľ nie sú problém, pretože prichádzajú až v druhej, tretej alebo štvrtej vlne. Takže asi zaradiť ich ako predmet výučby by bolo rovnako zbytočné. Napriek tomu si myslím, že Ján Amos Komenský by plakal od radosti.