Ak čakáte, že po tých rokoch v Mbogoi plynule konverzujem o stave dobytka a predpovedi počasia v jazyku Maa, musím vás sklamať. Nehovorím. Moja swahilčina má síce životnosť otvoreného jogurtu na africkom slnku, ale v porovnaní s masajčinou som v nej v podstate expert.
Lingvistická pasca v buši
Sekenoi mi na začiatku poradil strategicky: „Uč sa hlavne po swahilsky.“ Znelo to logicky, je to kľúč k úradom aj k trhu v meste. Problém je, že v Mbogoi mi je swahilčina takmer na nič. 90 % času trávim medzi Masajmi, ktorí sa medzi sebou rozprávajú výhradne masajsky.
V buši totiž platí kruté pravidlo: Ak som s Masajom sama a dotyčný vie po anglicky, rozprávame sa lámanou anglicko-swahilskou látaninou. Akonáhle sa však k nám pridá druhý Masaj, moja debata končí. Automaticky skĺznu do masajčiny a ja sa stávam tichým pozorovateľom, ktorý môže akurát tak v pokoji rozjímať o nesmrteľnosti chrústa.
Samozrejme, toto platí len v tom lepšom prípade – ak Masaj po anglicky nevie, rovno plávam v kalných vodách swahilčiny a masajčiny a snažím sa neutopiť.
Raz sme skúsili experiment. Sedeli sme piati a dohodli sme sa, že sa bude hovoriť výlučne po swahilsky. Pokuta za každé masajské slovo: 1000 šilingov. Hra skončila po desiatich minútach. Na stole ležalo 5000 šilingov a všetci s úľavou pokračovali v masajčine. Nemôžem im to však zazlievať. Keby sme boli piati Slováci a jeden Masaj, pravdepodobne by sme ho po piatich minútach tiež „zarezali“ slovenčinou. Materinský jazyk je v buši skrátka silnejší než akákoľvek dohoda.
Môj „elitný“ slovník (prežitie pre začiatočníkov)
Môj masajský slovník je tenký, ale na prežitie to (takmer) stačí. Základom je Kaitaa (Ako sa máš?) a univerzálna odpoveď Sidai (Dobre). Túto dvojicu točím dookola ako zaseknutá platňa.
Potom je tu rituál pre nás ženy. Keď ma zdravia muži, ide to ako cez kopirák:
Oslovia ma Yeyo.
Ja odpoviem Eo (niečo ako „počujem“).
Oni zahlásia Takwenya.
A ja to uzavriem víťazoslávnym Iko.
Najlepšie na tom je, že každý chlap v skupine ma zdraví samostatne. Ak ich sedí desať, absolvujem toto kolečko desaťkrát. Raz som dostala európsky edukačný záchvat, urobila som rukou vo vzduchu veľký kruh, aby som obsiahla celú skupinu, a zahlásila som jedno hromadné „EO – IKO“. Srdečne sa zasmiali na výmysle mzungu, ale bolo to prvý a poslednýkrát, čo mi táto „efektívna skratka“ prešla. V buši sa čas skrátka nešetrí.
Zvyšok mojej slovnej zásoby je čistý pragmatizmus: Ou ene (poď sem). Keď im ja niečo podávam, stačí stručné Ngo (tu máš) a keď niečo chcem, stačí aj – v našom ponímaní možno drzé – jednoduché Au (daj). Najviac ma baví pes – Orkushi (znie to ako luxusné suši set) a mačka, ktorá sa volá proste: Mňau. Konečne jazyk, ktorému rozumiem aj bez učebnice!
Úplne prvé slovo, ktoré som pochopila, bolo Ashe (ďakujem). Hneď za ním v mojom rebríčku nasleduje moje životné motto: Mayolo (neviem). To používam ako univerzálnu odpoveď na 90 % otázok o živote, vesmíre a aktuálnom stave dobytka. Potom je tu však slovo, ktoré má pre mňa najväčšiu váhu – Engarre (voda). Keďže voda je v buši ten najužší profil, práve z úcty k nej sme tak symbolicky pomenovali aj naše občianske združenie. S nádejou, že ju do Mbogoi raz naozaj v plnej sile „prinesieme“.
Moji najprísnejší tréneri
Učenie swahilčiny medzitým postupuje tempom chromého chameleóna. Môj učiteľ má svätú trpezlivosť, ale stavila by som sa, že po našich hodinách si ide tajne udrieť hlavu o najbližší baobab. Čo sa v pondelok krvopotne naučím z učebnice, to v stredu v prachu Mbogoi úspešne vyparím z hlavy.
Našťastie mám susedov – Aliho, Rukiu a ich 2,5-ročného syna Shabaniho. Naše rozhovory s dospelými sú čistá pantomíma. Niekedy hodinu gestikulujeme, aby sme zistili, či riešime opravu plotu alebo blížiacu sa búrku, a nakoniec sa bezvýsledne zasmejeme pri čaji.
Môj skutočný tréner v swahilčine je však malý Shebi. Ten neuznáva posunky ani diplomatické úsmevy. Postaví sa predo mňa v prachu a spustí súvislý swahilský monológ. Žiadne zjednodušené slovíčka, žiadna trpezlivosť. Ja tam stojím, v hlave zúfalo lovím aspoň jedno známe sloveso, zatiaľ čo on mi s vážnou tvárou vysvetľuje niečo dôležité. Keď po minúte pochopí, že z mojej strany prichádza len prázdny pohľad, Shebi sa rezignovane otočí na päte a odchádza. Jeho chrbát mi jasne hovorí: „S tebou sa dnes proste nedá rozumne porozprávať.“
A ak je Shebi môj nekompromisný inštruktor, tak malá Silora je moja večerná spravodajská relácia v masajčine. Každý večer mi bez opýtania vyskočí na kolená, pozrie sa mi s vážnou tvárou do očí a spustí. S obrovským zanietením mi v jazyku Maa prerozpráva všetko, čo sa za deň v bome udialo. Kto kam išiel, čo robili deti a čo dôležité riešil dobytok. Nerozumiem ani slovo, ale v tej chvíli je to jedno. Silora nepotrebuje moju gramatiku, potrebuje len poslucháča. A ja som vďačná, že aspoň v tomto smere som pre nich „expert“.
Možno ešte dlho nebudem viesť hlboké debaty v jazyku Maa a moja swahilčina ostane na úrovni trojročného dieťaťa, ale už dávno viem, prečo som tu a prečo robíme to, čo v Engarre robíme. Každý deň sa tu učím niečo nové — niekedy slovo, niekedy trpezlivosť, niekedy len to, že stačí byť prítomná. A ak vás zaujíma, kam nás táto cesta za vodou vedie, nájdete to na našom webe.
