Ak čakáte, že po tých rokoch v Mbogoi plynule konverzujem o stave dobytka a predpovedi počasia v jazyku Maa, musím vás sklamať. Nehovorím. Moja swahilčina má síce životnosť otvoreného jogurtu na africkom slnku, ale v porovnaní s masajčinou som v nej v podstate expert.
Miešame sa medzi trhovníkov, sú tu stovky až tisíce ľudí, kráv a kôz. Niektorí z nich pokojne postávajú, niektorí sa nervózne obzerajú okolo, niektorí živo debatujú a niektorí sa nesmelo africkým ultrapomalým tempom presúvajú z miesta na miesto. Myslím tým ľudí, kravy, ovce aj kozy.
Moje prvé cesty do Tanzánie mali jasné pravidlá: ľad v drinku bol podozrivý a zuby som si umývala výhradne balenou vodou. Lenže v Mbogoi sa tie európske istoty rozplynú rýchlejšie, než stihnete vytiahnuť dezinfekčný gél.
Moje romantické predstavy o živote v prírode sa v roku 2020 naplnili do bodky. Skončila som v tanzánskej buši, v hlinenej chatrči so slamenou strechou. Buš má totiž zvláštny talent – zoberie vám signál, ale vráti vám hlavu.
