Ak čakáte, že po tých rokoch v Mbogoi plynule konverzujem o stave dobytka a predpovedi počasia v jazyku Maa, musím vás sklamať. Nehovorím. Moja swahilčina má síce životnosť otvoreného jogurtu na africkom slnku, ale v porovnaní s masajčinou som v nej v podstate expert.
Miešame sa medzi trhovníkov, sú tu stovky až tisíce ľudí, kráv a kôz. Niektorí z nich pokojne postávajú, niektorí sa nervózne obzerajú okolo, niektorí živo debatujú a niektorí sa nesmelo africkým ultrapomalým tempom presúvajú z miesta na miesto. Myslím tým ľudí, kravy, ovce aj kozy.
Moje prvé cesty do Tanzánie mali jasné pravidlá: ľad v drinku bol podozrivý a zuby som si umývala výhradne balenou vodou. Lenže v Mbogoi sa tie európske istoty rozplynú rýchlejšie, než stihnete vytiahnuť dezinfekčný gél.
Najväčšia otázka znela: prečo by sa mali učiť čítať a písať, keď predsa stovky rokov vydržali bez tohto umenia? Prichádza civilizácia, budujú sa cesty, zavádzajú sa mobilné telefóny. Tak ako každý pokrok prináša aj pozitívne zmeny, napríklad kvalitnejšie lieky alebo vyššie príjmy, takisto prináša aj negatívne zmeny. V prvej línii prichádzajú zlodeji a podvodníci.
Moje romantické predstavy o živote v prírode sa v roku 2020 naplnili do bodky. Skončila som v tanzánskej buši, v hlinenej chatrči so slamenou strechou. Buš má totiž zvláštny talent – zoberie vám signál, ale vráti vám hlavu.
Sekenoi je dnes čudne oblečený, čo u masajských pozorovateľov prirodzene vyvolá isté znepokojenie. To, čo sa začína ako obyčajný prací deň, sa pomaly mení na niečo, čo si možno vyžiada krátke vysvetlenie a dlhšie ticho.
