Engarre: Príbeh o vode, kofeíne a tanzánskej buši

Moje romantické predstavy o živote v prírode sa v roku 2020 naplnili do bodky. Skončila som v tanzánskej buši, v hlinenej chatrči so slamenou strechou. Buš má totiž zvláštny talent – zoberie vám signál, ale vráti vám hlavu. To ticho ma dostalo tak prirodzene, že po dvoch dňoch som úplne zabudla, že som kedy riešila ranné zápchy alebo či máte nabitý telefón. Lenže romantika v buši má svoje hranice a tie končia presne tam, kde začína realita s vodou.

Plecháč plný reality

Skutočný obraz života v osade uvidíte ráno. Vidieť ženy a deti, ako so somármi vyrážajú na niekoľkokilometrovú cestu k jazeru, vás vráti na zem rýchlejšie než akákoľvek káva. Je to tá istá voda, za ktorou oni hodiny kráčajú, aby z nej neskôr pili alebo varili. Sedela som tam s plecháčom nápoja čudnej farby v ruke a v duchu prepočítavala, či mám v lekárničke dosť čierneho uhlia a či žalúdok zvládne tento „all inclusive“ zážitok. Kým domáci s touto vodou s úplným pokojom prežívajú generácie, v kútiku duše som riešila, či sa v nej vôbec niekedy dokážem aj umyť, a vo vrecku pre istotu zvierala dezinfekčný gél. Ale hostiteľ na mňa čakal s úsmevom, a tak som proste pila. Kofeín v tej chvíli vyhral nad pudom sebazáchovy.
 

Keď vás život prinúti založiť OZ

Najprv to boli malé kroky: lieky pre deti, pár kôz, kukurica na prežitie sucha alebo školské lavice, aby žiaci konečne nesedeli v prachu. Postupne som zistila, že miestne kozy sa tu pohybujú s takým pokojom, aký im v tom našom mestskom zhone môžeme len závidieť. Lenže keď som už z vlastného vrecka nestíhala „hasiť“ všetko, čo v osade horelo, prišiel čas na oficiálne papiere. Vo februári 2022 tak na Slovensku vzniklo občianske združenie Engarre (v masajčine „Voda“) a o rok neskôr sme si to celé „zopakovali“ aj priamo v Tanzánii. Slovenská byrokracia je tvrdý oriešok, tá tanzánska je však kokos – tvrdší, väčší a ešte vám aj občas s chuťou spadne na hlavu. Napriek všetkým papierovačkám mi tento názov každý deň pripomína, prečo sme do toho boja vôbec išli.
 

Signál hľadajte na ihrisku

Dnes je Engarre mostom medzi Slovenskom a Mbogoi. Snažíme sa vracať tú masajskú pohostinnosť v podobe opráv školy a lepšieho vzdelania. Naša komunikácia síce občas viazne – ak chcete chytiť signál na videohovor, musíte v dedine vybehnúť na futbalové ihrisko a poriadne zamávať telefónom nad hlavou. Pripadala som si pri tom ako šialený mzungu (biely človek), ktorý naháňa neviditeľné vlny, zatiaľ čo ma Masajovia s úsmevom pozorovali a tipovali, či ten signál skôr chytím ja, alebo ma predbehne nejaká okoloidúca koza. Ale aj tak by som nemenila. Mbogoi ma naučilo, že tie najlepšie veci v živote sú zadarmo. Len je smutnou pravdou, že čistá voda medzi ne v buši zatiaľ nepatrí