Lenivosť je hybná sila pokroku. Neviem síce, ako by som Masajom vysvetlil, čo je to hybná sila. Aj s lenivosťou by boli veľké problémy. A slovo pokrok tiež patrí medzi menej obľúbené a rozšírené výrazy. Uznávam, zlý začiatok. Takže znovu. Rozhodol som sa, že nie som až taký lenivý.
Dostal som – ako inak – geniálny nápad: prečo by som sa mal niekam trepať a niečo fotiť, keď to môžem zveriť do rúk miestnym obyvateľom? Teoreticky by to mohlo byť aj zaujímavé, pretože nafotia svoj život, a keď sa tam motá nejaký mzungu, môže celú operáciu len narušiť. Problém bol iba v tom, že som musel vytipovať ľudí, u ktorých je aspoň aká-taká šanca, že mi mobil vrátia ešte v stave použiteľnom aj pre budúce generácie.
Prvou obeťou môjho hyperkreatívneho nápadu sa stal Koikai. Koikai je zvláštny prípad Masaja – ako jediný chodí oblečený v tričku a nohaviciach. Ako jeden z dvoch Masajov, ktorých tu všeobecne poznali, bol fundi-majster. Ako jeden z mála žil aj niekde inde než v rodnej bome. Ako jeden z „dva a pol“ Masajov býval v dedine, nie v bome. Koikai strávil asi rok v hlavnom meste Dodoma, kde pracoval v servise na motorky. Tam sa ich naučil opravovať, ale nevydržal tam dlho, pretože v Dodome je málo buše a veľa domov. A tak sa vrátil do Mbogoi a tam sa živil opravovaním motoriek.Takže tu sú Koikaiove fotky priamo z mobilu bez úprav. Bez úprav ostal aj zašpinený objektív. A tentokrát sa zdržím aj komentára.
