Keď sa Masaji dozvedeli, že u nás bežne používame prirovnania ľudí k zvieratám, začali sa zaujímať o to, čo ktoré zviera znamená, keby bolo porovnané s človekom. Pre nich sú zvieratá úplne inou kategóriou ako pre nás, pretože sú každodennou súčasťou ich života. Napríklad prirovnania ako "ty sviňa" alebo "drieš ako kôň" ich zaujali. Najviac sa im však páčilo "ty si ale krava."
Neoddeliteľnou časťou Renčinho domu boli mačky, zvané po masajsky mňau. Boli tri, čiže mňau, mňau, mňau. Jedna sa ale krátko po mojom príchode prestala zúčastňovať sociálneho života, mala malé mačiatka. Prisahám, že v tom nemám prsty, veď som práve len prišiel. Vymyslel som im mená: Orkuči číslo 1 a Orkuči číslo 2, čo znamená pes číslo 1 a pes číslo 2. Neprešlo. Nevadí. Nabudúce navrhnem mená Eskymák číslo 1 a Eskymák číslo 2. Podľa vzoru rasovo perfektne vybalancovaných amerických filmov: Čím už lepšie vyvážiť černocha z Afriky než Eskymákom zo severného pólu? Vaše návrhy očakávam v poštovej schránke u mňa doma.
Zvyšné dve mačky sa celý deň potulovali po dome a hľadali niečo na žranie. Ak niečo našli, tak to zožrali, nehľadiac na to, či je to zabalené v igelitovom sáčku alebo v hrnci pod pokrievkou. A ak človek urobil tú chybu, že nezavrel v noci dvere – pod pojmom človek myslím seba – tak spali so mnou v posteli. Nebolo to veľmi príjemné, pretože som sa celú noc budil, aby som náhodou jednu z nich alebo obidve naraz nezadlávil. Keď sa obe mačky ráno zobudili a boli hladné, šliapali po mne prednými nohami, akoby ma chceli udupať do zeme za to, že im nič nedám. Nevymysleli to dobre, pretože keby sa ma rozhodli umňaučať k smrti, stihli by to asi o 100 rokov skôr. Často mňaučali nahlas ako zbíjačka alebo prúdové lietadlo. Dvojkilová mačka vrieskala tak nahlas, že by sa triasli všetky sklenené okná na dome – ak by tam nejaké boli. Mohli by ju používať namiesto defibrilátora.
V skrinke na stene by bola zavretá mačka a ak by bol niekde nablízku človek, ktorý sa ocitol v klinickej smrti bez bijúceho srdca, priložte k nemu tú mačku. Ona zareve, dotyčný sa preberie a ešte rád odíde po vlastných. Toto malé zviera o veľkosti väčšieho potkana vydávalo rev, akoby stretlo živého Hitlera. A to tam boli v dome, prosím pekne, dve mačky.
Veselá príhoda: mačka, ako vždy, reve pri dverách, akoby išlo o život. Tak som šiel a pustil som ju von, lebo očividne chcela ísť von. Zavrel som dvere, mačka sa otočila a revala z druhej strany pri dverách, že chce ísť dnu. Vražda mi občas nepripadá až taká nehumánna. Mačky vraj Masaji pestujú a chovajú, pretože sú veľmi užitočné – napríklad vedia chytať myši. Neviem, ako som na to mohol prísť, keďže žiadne myši som v dome nevidel. Alebo vraj vie chytiť a zožrať aj škorpióna. Ako mám vedieť, či je to pravda, keď som počas môjho pobytu nevidel ani jedného škorpióna? Prípadne mačka vie odohnať alebo uloviť aj hada. Opäť to isté – nikdy som tam hada nevidel, takže neviem, či je to pravda. Podľa mňa si mačky Masaji držia namiesto rozhlasu, pretože stále hulákajú.
Psi v Lengusere nie sú veľmi rozmanití. Všetci sú asi 40 cm vysokí, béžovej farby a rovnakej postavy. Keďže miestni iný druh psa ani nepoznajú a nikdy v živote nevideli, myslia si, že takto a jedine takto vyzerá pes. Týmto by som sa chcel dostať k veci, že som priamo a vlastnoručne dokázal edukačné účinky whisky. Kúpil som škótsku whisky Black & White, ktorá mala na nálepke dvoch psov – škótskych teriérov, čierneho a bieleho. Masaji ale mysleli, že to sú nejaké čudné mačky. Pomaly, trpezlivo, deň za dňom som im ale dokázal vysvetliť, že to sú psy. Že inde na svete psy vyzerajú všelijako, nielen tak ako tu. Čiže whisky a vzdelanie, ako vidíte, idú ruku v ruke.
Psy nemali takmer žiadne praktické využitie, okrem toho, že ich bystrý sluch slúžil na hlásenie návštevy, ešte skôr, než niekto tušil, že sa niečo blíži. Masaji nemajú tušenie, že psa sa dá vycvičiť napríklad na hľadanie kráv, oviec alebo kôz, čo bol zrejme najobľúbenejší šport Masajov v Lengusero – hľadať ich po nociach. Alebo napríklad to, že pes ti môže robiť spoločníka. Raz sme sa vybrali s Labkom na výlet do vedľajšej dediny, do Ndukai. Tak sme Labka vzali so sebou, nech má vychádzku, keď je celý deň zavretý v otvorenej buši. Celá dedina pozerala, prečo preboha s nami ide pes. Prečo to robí? Ako to robí? Také dačo tu nie je zvykom. Ale aj Labko, keď došiel na hranicu známeho územia, zastal. Dalo veľa presviedčania, aby išiel ďalej do neznámeho územia.
A tak sa v Mbogoi a okolitých bomách psi len tak potulovali. Keď našli niečo na zjedenie, tak to zožrali, pospávali a pozerali nikam – takisto ako my. Raz za čas nastal problém, pretože cez deň boli psy väčšinou samotárske alebo chodili po dvoch, maximálne po troch. Večer sa však dali dohromady do svorky a behali spolu. Ako sa tak navzájom povzbudzovali, až kým nenapadli somára, ktorý sa im však našťastie ubránil. Ale bolo len otázkou času, kedy by mu naozaj ublížili. Riešenie bolo jednoduché. Domáci vždy zlikvidovali vodcu svorky, a zase bol na pár mesiacov pokoj.
Špeciálnym prípadom psa bol pes zvaný Labko. Fyzicky vyzeral ako každý iný univerzálny, hnedý, stredne veľký, vychudnutý, bezcieľne sa motajúci africký pes. Ale keď tu pred pár rokmi bola Renča aj so svojou dcérou, tak Labko bol akurát šteňa a oni si ho vzali do domu k sebe, kŕmili ho a hrali sa s ním. Tak si zvykol na ľudí viac ako ostatné univerzálne, hnedé, stredne vysoké, nič nerobiace africké psy. Dokonca som počul, že jedným Masajom sa meno Labko tak zapáčilo, že ho dali svojmu novonarodenému dieťaťu.
Viem, že asi veľa rozprávam o Labkovi, ale po Renči a Sekenoiovi to bolo moje tretie najobľúbenejšie zviera. Keď žiadny mzungu nebol v Afrike, Labko býval často v bome. Keď sme tam boli, občas prišiel pozrieť, nažral sa, pospal si a zasa si išiel po svojom. Raz prišiel a výrazne kríval na zadnú nohu – zrejme mal v nej zapichnutý tŕň z akácie.
Neviem, ako sa dozvedel, že Sekenoi je majster vo vyberaní zalomených tŕňov zo zadnej laby. Tak celkom bez veľkého protestovania prežil „operáciu“ a s úsmevom odskákal naspäť do bomy.
Obyvatelia dediny v Mbogoi a širšieho okolia majú mimoriadne vyvinutý zmysel robiť neporiadok všade, kam prídu. Odpadky, väčšinou plastové fľaše a obaly, hádžu len tak na zem. Občas, keď nájdu šikovný múrik, hodia sa sami na zem, pospia si a idú ďalej. U nás, okolo Renčinho domu, bol však udržiavaný prísny poriadok a smeti sa hromadili na jednom mieste, ktoré poznáme pod názvom smetisko. V Mbogoi názov smetisko nemá zmysel, pretože by označoval celú dedinu – a to predsa nie je smetisko, to je Mbogoi. Keďže u nás boli smeti koncentrované v jednej kope, a to aj odpad z domu, často k nám chodili na návštevu sliepky z okolia. Sliepky sú veľmi užitočné, pretože vyzobú všetok neporiadok, ktorý sa dá vyzobať, a navyše chytajú škorpiónov. Bolo zábavné sledovať pri našom usilovnom sedení na priedomí, ako okolo krúžil nad sliepkami dravec africký, lietajúci, neznámeho mena, a snažil sa niektorú z nich uloviť.
Raz jedna sliepka v obchode urobila hniezdo a znášala tam vajcia. Kotkodákala pritom akoby jej išlo o život a pritom išlo len o vajcia. Sliepka sa po masajsky povie zábavne – kuku – a vajcia sú jaja. Masaji zásadne kuku ani jaja nejedia. Raz sme Daryho presvedčili, aby ochutnal kura, ktoré Renča spravila na paprike a bolo výborné. Tak si dal asi gram a poďakoval, že bolo to dobré, ale už má dosť. Snažili sme sa zistiť, prečo Masaji nejedia sliepky, takisto ako bravčové mäso a ryby. Väčšinou nevedeli a vymýšľali rôzne výhovorky. Najlogickejšia výhovorka sa mi zdala, že sliepky len tak behajú po dvore a zožerú hocičo, na čo narazia, napríklad hovno. A predsa človek, ktorý zožerie zviera, čo žerie hovno, nemôže byť zdravý. Ale v ich očiach je sliepka asi v kategórii ako u nás potkan. Alebo je tu ešte jedna možnosť – myslia si, že sliepky sú ovocie, ktoré tiež nejedia.
Neprehliadnuteľným, alebo skôr neprepočuteľným zvieraťom bol somár. Fungoval vlastne ako živá motorka, ktorá nepotrebuje benzín – aspoň dúfam, že do nich neliali benzín. Na rozdiel od našej kultúry si v Afrike nemyslia, že somár je hlúpe a zanovité zviera. Naopak, považujú ho za veľmi múdre, šikovné, lacné a pracovité. Až na to, že v noci a večer hýka, akoby mu ohlásili hĺbkovú daňovú kontrolu.
Híkanie znelo veľmi hrozne, aspoň zo začiatku, kým som nevedel, že je to len jeho pieseň na dobrú noc. Počúvať zúfalý hlas somára znelo ako keby nachladený operný spevák na pervitíne, ktorý nám chce zaspievať Utrpenie mladého Werthera po rumunsky a v c-mol. A ešte jedna dobrá rada na záver tohto krátkeho rozprávania o somároch: Človek, ktorý stojí za somárom, nemá dlhú životnosť.
Kravy tvoria takú podstatnú časť života Masajov, že by si zaslúžili polovicu tohto rozprávania. Bohužiaľ, oveľa viac priateľov som mal medzi Masajmi ako medzi kravami. Veď viete, krava – čo s ňou. Masaji sú známi po celom svete ako kočovní pastieri kráv. Veľmi zaujímavý je ich vzťah k týmto zvieratám, ktorý som zo začiatku nevedel pochopiť. Kravy nechovajú na mlieko, nechovajú ich ani na mäso, ale chovajú ich preto, aby mali teliatka. Pri tej skromnej pastve, ktorá je v buši, by bolo aj veľmi ťažké kravu vykŕmiť do veľkosti, akú si predstavujeme my.
Kravy majú hrb ako ťava, v ktorom zrejme uskladňujú vodu. Okrem toho majú štyri nohy, telo, hlavu a rohy – ale na to sme zvyknutí, to nemusím rozprávať. Najzábavnejšie na masajských kravách je, že vlastne predstavujú majetok. U nás si predstavujeme pod slovom majetok nejaký dom, auto, peniaze. Skrátka, bohatstvo človeka predstavujú tieto veci. Tam sú to kravy.
Keďže Masaji ešte donedávna žili kočovným spôsobom života, majetok jednej rodiny je pár hrncov, prípadne motorka a dva mobily. Napriek tomu sú Masaji relatívne bohatí ľudia – aspoň v porovnaní so Svahilcami v dedine. Majetok pre nich predstavujú kravy, ovce a kozy. Čím má človek viac kráv, tým je bohatší. Samozrejme, občas nejakú tú kravu upečú a zjedia, ale v princípe kravy predstavujú majetok, bohatstvo, a snažia sa ich čo najviac rozmnožiť.
Okrem kráv sa v bome nachádza aj veľa oviec a kôz. Tie nemajú takú hodnotu ako kravy, ale sú to veľmi praktické zvieratá. No skúste si doma vypnúť chladničku a zjesť celú kravu na posedenie. Kozy a ovce tu vyzerajú úplne rovnako – jediný rozdiel je, že ovce majú chlpatý, široký chvost a kozy majú štíhly, úzky a dlhší. Kozy boli zo začiatku mojimi kamarátmi, ale po každodennej kozej polievke asi tak o mesiac som sa začal viac kamarátiť so Sekenoiom. Pretože nemajú takú veľkú hodnotu ako kravy, často ich pasú aj menšie deti. Ale viete, aké sú deti – často sa im podarí stratiť nejakú tú ovcu v buši a vrátia sa bez nej.
Stáva sa to veľmi pravidelne, dokonca aj starším deťom, ktoré občas stratia v buši kravu. Boja sa vrátiť domov, pretože stratili kozu, ovcu alebo kravu, takže prídu až neskoro. A potom po tme vyrážajú dospelí chlapi s baterkami hľadať tieto stratené zvieratá do buše. Hľadajú ich často hlboko do noci, takže druhý deň ráno sú nevyspatí a podriemkávajú, zatiaľ čo deti zasa idú pásť kravy, kozy alebo ovce. Myslím, že tento systém nie je úplne dokonalý a nevadilo by trošku ho vyladiť.
