Telefón Simu a tanzánsky šiling

Tak ako je u nás už takmer povinnosťou mať smartphone, v Mbogoi je tiež veľkou módou, aby mal každý mobilný telefón. Nie je to ten telefón v našom ponímaní – smartphone – ale obyčajný tlačidlový telefón s menším displejom s menším rozlíšením. Dlho mi vŕtalo v hlave, že keď majú telefón, mobilný signál sa nachádza iba za dedinou na určitých miestach, a nemajú elektrinu, takže si ten telefón nemôžu nabiť – načo im je? Hovorím o telefóne s vybitou batériou a bez signálu. Ale to sú skôr plané úvahy pre  zbytočne špekulujúceho mzungu. Dôležité je mať mobil. Zvaný simu.
Displej to malo naozaj nekvalitný, fotoaparát na hranici rozlíšenia, kde sa sotva dalo rozoznať, čo sa na obrázku nachádza, a hudba z neho hrala, ako keby človek šliapol tehotnej dážďovke na chvost.
To všetko nevadí. Typický obrázok Masaja, opierajúceho sa celým telom o palicu a v druhej ruke držiaceho mobil, ako sleduje nejakú pesničku alebo pozerá obrázky kráv, bol veľmi častý.
 

Pretože mobilný signál na telefonovanie nič, mobilný signál na internet tiež nič, ale Bluetooth – to funguje. Pesničky si nahrávajú z telefónu do telefónu a šíria sa rýchlejšie ako suchý kašeľ. Stačí, aby sa objavila nová pesnička –  napríklad som zaregistroval techno krížené s obľúbeným tanzánskym štýlom “bongo flava”, výrazné elektronické techno pípanie. Bolo to niečo nové, neotrepané, večer už to hralo zo všetkých strán.
Neviem, kde sa nachádza prapôvodný zdroj týchto všetkých pesničiek, fotografií a krátkych videí, väčšinou stiahnutých z YouTube, ale niekde v buši pod kríkom určite existuje. Rád by som vedel kde to v buši je, pretože  dotyčný krík musí mať dobrý signál.
 

Chytiť v Mbogoi telefónny signál bolo ako tam uvidieť Masaja v topánkach. Blízko od domu, asi tak kilometer, boli dve miesta, kde sa dal chytiť signál. Jedno bolo pri škole. Tam sme chodili menej, pretože ak mali deti akurát prestávku, veselo vám do rozhovoru pokrikovali napríklad „Čiao!“ alebo „Mzungu!“.  Vždy ma to potešilo, pretože to boli jediné dve slová, ktoré som vedel po svahilsky.

Druhé miesto bolo pri miestnom futbalovom ihrisku. Tam sa dal chytiť signál na telefonovanie vždy, ale internet šiel niekedy viac, častejšie však menej často. Ale nie vždy. Predstavoval som si, ako by som volal niekomu do Tanzánie, pretože som mal tanzánske číslo, aby som mal tanzánsky internet.

Takže vytáčam náhodné číslo v Tanzánii. Z druhej strany sa ozve niečo nezrozumiteľné a ja hovorím: „Dobrý deň, tam Tanzánia?“ Opäť sa ozve zmes nezrozumiteľných swahilských slov. Keďže som ale človek slušne vychovaný, snažím sa o priateľský rozhovor: „A ako u vás? Máte  pekné počasie? Alebo prší?“
Čo je inak v Tanzánii v zime hlúpa otázka, pretože neprší. Nevadí, aj tak mi nerozumejú. Na druhej strane opäť zmes slov. „Tak to ma teší, že tam máte pekne, a inak sa máte dobre?“ Pokračujeme v čudnej  neinteraktívnej debate.  Potom naraz človek na druhej strane zloží telefón.
Neviem, čo sú to za ľudia, ani mi neprezradia, ako sa majú. Ale to je koniec môjho virtuálneho rozhovoru s Tanzániou. Poďme sa venovať nášmu miestu pri ihrisku, na ktorom lovíme internetový signál.

Takže behám po lúke a sledujem, či sa mi náhodou neobjaví tri alebo viac paličiek. Pod tri paličky internet nejde. Ja som si stále myslel, že internet ide na elektrinu, ale to je omyl – v Tanzánii chodí internet na paličky. A to najmenej tri.
Sláva, sláva, mám tri paličky! A naraz neviem, čo som na tom internete vlastne chcel. Rozmýšľam... nič. Čo keby som namiesto toho zavolal do Tanzánie?
Až neskôr mi vlastne došlo, že ak človek, ktorému  chcete zatelefonovať, je v rovnakej situácii ako vy – čiže bez signálu – tak mu jednoducho nemôžete volať. Mohli by ste sa dopredu dohodnúť, kedy budete telefonovať, ale to by ste za ním museli osobne zájsť. A to už mu rovno môžete povedať, o čo vám ide.

Jedna z najužitočnejších vecí, na ktoré sa telefón simu používa, je prevod peňazí. V Tanzánii nie sú v obľube platobné karty, banka je 40 km ďaleko, a pri vstupe do banky Masajom zoberú zbrane, takže toto riešenie tiež neprichádza do úvahy. Všetky bezhotovostné platby sa dajú zaplatiť cez simu. A to tak, že pošlete SMS-ku s asi 845-miestnym číslom na nejaké iné, omnoho menej miestne číslo, a platba prebehne. Vyzerá to jednoducho, ale až také jednoduché to zase nie je – ako vlastne nič v Afrike. Napríklad musíte mať u operátora konto, na ktorom máte peniaze,  aby ste ich mohli previesť. Po druhé, musíte vedieť písať a čítať. Po tretie, nesmiete zabudnúť, čo chcete zaplatiť, komu, kedy a prečo. Strašne veľa strašne komplikovaných strašne nesplniteľných podmienok.
Pre tieto prípady sú všade okolo zariadenia – aj v Mbogoi bola jedna alebo dve búdky – ktoré sa volajú napríklad M-Pesa. Nemusia sa volať “M-Pesa”, ale pred slovom „Pesa“ je názov operátora alebo nejaký iný, úplne šialený názov. Napríklad “Airtel-Pesa”, alebo  “Búdka zo starých drevených dosák v ktorej sedí človek ktorému máš dať peniaze a on to za teba zaplatí - Pesa”. Pesa znamená po swahilsky peniaze. To len tak aby nenastali v budúcnosti problémy.

Najjednoduchší modelový príklad. Potrebujete bratrancovi z druhého kolena poslať peniaze, pretože je na Zanzibare, všetky peniaze minul a nemá sa ako dostať domov. Zoberiete peniaze, zoberiete telefón, v ktorom máte uložené číslo bratranca z druhého kolena, a idete do búdky s názvom “Búdka zo starých drevených dosák v ktorej sedí človek ktorému máš dať peniaze a on to za teba zaplatí - Pesa”.
Človeku v búdke oznámite, koľko peňazí chcete previesť, ukážete mu číslo v mobile svojho bratranca z druhého kolena, a ten dobrý muž zoberie od vás peniaze a prevedie ich na mobilné číslo bratranca z druhého kolena. Vy si zatiaľ živo predstavujete radosť bratranca z druhého kolena a bratranec si živo predstavuje svoju cestu domov. Malý problém nastáva, keď v búdke „Hocičo prevediem rýchlo kam chcete peniaze len mi ich dajte – Pesa“ nie je telefónny signál. Dotyčný poskytovateľ služby musí zobrať svoj telefón, papierik so zapísanými údajmi a ísť na miesto, kde je mobilný signál, a tam transakciu vykonať.
 

Existuje ešte jedna sofistikovanejšia metóda. Zájdete do búdky, ktorá sa volá „Som tu, daj mi peniaze, ja ti ich pošlem na telefón a budeš ich mať – Pesa.“ Vložíte peniaze v hotovosti a tam vám ich prevedú na účet viazaný na vaše telefónne číslo. Potom máte na účte peniaze a môžete kedykoľvek, keď sa dostanete k signálu a správnej číselnej kombinácií pre platbu, niečo zaplatiť.
To znamená, že telefónni operátori suplujú banky, sú veľmi bohatí a keďže Tanzánia je veľmi korupčný štát, majú obrovskú moc. Teraz sa to prelína s faktom, že Starlink internet od Elona Muska je už vo všetkých okolitých štátoch, okrem Tanzánie.
Dokonca takto, cez SMS-ku, môžete zaplatiť aj v reštaurácii. Na stole je lístok s ponukou jedla a nejakým číslom, na ktoré keď pošlete peniaze, uhradíte svoj účet.

Tanzánsky šiling je peniaz, ktorého kurz v dobe, keď som bol v Afrike, kolísal medzi 2500 až 3000 tanzánskych šilingov za 1 €. Táto mena sa vyznačuje tým, že všetky bankovky sú akoby požuté od kráv. Myslím, že Národná tlačiareň tanzánskych peňazí stojí hneď vedľa obrovského stáda kráv, kde nové krásne bankovky získavajú svoju patinu ešte pred použitím. Viete, ako si ľudia kupujú džínsy, ktoré sú už vyšúchané alebo potrhané? Tak asi tak.

Za telefonovanie na telefóne simu sa platí veľmi zaujímavým spôsobom. Človek, ktorý chce telefonovať a nemá kredit, si musí kúpiť v obchode stierací los zvaný foťa. Keď už máš svoj foťa, musíš ho zotrieť nechtom a pod krycou vrstvou sa objaví komplikované číslo. Toto komplikované číslo musíš poslať SMS-kou na druhé komplikované číslo. Aby sme v tom mali prehľad: to boli čísla číslo jedna a číslo dva. Z tohto druhého čísla ti príde SMS-kou číslo tri a číslo štyri. Číslo štyri musíš následne poslať SMS-kou na číslo tri – pozor, nie naopak! Zároveň sú obidve čísla nezmyselne dlhé a nezmyselne komplikované.

Keď už úspešne absolvuješ procedúru vyťukávania čísla číslo jeden, čísla číslo dva, čísla číslo tri a čísla číslo štyri do klávesnice na telefóne, objaví sa ti prapodivné menu. V tomto menu sa píše: „Ak zotrieš ďalšiu foťu – číslo päť – a číslo z foťi číslo dva pošleš na číslo šesť, pošleme ti číslo číslo sedem. Toto číslo, keď napíšeš sem, ti umožní telefonovať dlhšie.“ Nezabúdaj však, že stále sme v teritóriu malých telefónov s klávesnicou a drobným displejom s nízkym rozlíšením, na ktorom je všetko ťažko čitateľné.
Keď po 15-minútovom ťukaní 83-ciferných čísel do telefónu toto zvládneš, objaví sa ti opäť prazvláštne menu. Na ňom je napísané: „Výborne, môžeš telefonovať, alebo si môžeš vybrať internet. Internet ti ale pôjde len tri hodiny a musíš stihnúť spotrebovať 50 gigabajtov. Ak ale zotrieš ďalšiu foťu, môžeš internetovať celý týždeň a telefonovať celé dva týždne.“ A ako na to? Zotrieš foťu číslo tri, číslo číslo sedem pošleš na číslo osem a vráti sa ti číslo deväť, ktoré napíšeš do Simu. A takto veselé nastavovanie pokračuje ďalej. Myslím, že niekde v návode je spomenutá aj  nutnosť zaspievať úryvok z tanzánskej hymny, zatancovať tango s kozou, dokomponovať chýbajúcu 32. Bachovu symfóniu a, samozrejme, vyhláskovať slovo „endoplazmatické retikulum“. Nie som si istý, či som tento postup popísal presne tak, ako bol, ale v skutočnosti nie je oveľa inakší.