Základnou jednotkou masajského národa je jeden Masaj, prípadne jedna Masajka. Typický Masaj má postavu, akoby ho nejaký obor chytil za nohy a za hlavu a trochu natiahol do výšky. Je úzky a na miestne pomery vysoký. Spoznáte ho aj podľa toho, že keď hodinu nič nepovie alebo nevidí kravu, podľahne ťažkej depresii.
Masaji sa obliekajú jednoducho a jednotne. Oblečenie mužov tvoria dve plachty, z ktorých jedna je zošitá do dlhej rúry a druhú si len tak prehodia cez seba. Ženy bývajú oblečené v jednodielnych šatách z fialovej umelej hmoty, tiež jednotného strihu, farby a, ako som vyhodnotil, asi aj veľkosti. Neoddeliteľnou súčasťou oblečenia Masaja sú aj zbrane, ktoré si ráno pripne a celý deň ich nosí. Je to kratšia mačeta alebo dlhší nôž (čo je vlastne jedno a to isté) a drevené kladivo zvané rungu. Tieto zbrane sú veľmi praktické, keď sa Masaj motá po dome, pretože nimi môže zhadzovať zo stola všetky veci, ktoré sa ocitnú v jeho dosahu. K masajskej uniforme patria, samozrejme, aj topánky vyrobené zo starých pneumatík.
Na mnohých fotkách majú obuté aj sandále žltej alebo bielej farby. Je to však slávnostná obuv, ktorú nosia len na špeciálne príležitosti. Keďže väčšina fotiek pochádza práve z takýchto udalostí, majú na nich obuté iné sandále ako tie z pneumatík. Samozrejme, tieto slávnostné topánky nosia „frajeri“ aj mimo slávností, ale je to pomerne zriedkavý úkaz. Farby látok, do ktorých sa obliekajú muži, sú väčšinou červené, no videl som aj modré či zelené vzory – od jednofarebných až po obrázky žiráf.
Neoddeliteľnou súčasťou oblečenia Masajov a Masajok sú aj rôzne šperky, prevažne korálkové náhrdelníky a náramky. Jediný Masaj, ktorý pravidelne nosí nohavice, je Koikai, ktorý tu opravuje všetkým motorky. Raz si dokonca nohavice obliekol aj môj kamarát Alojz. Keď som ho v nich videl, prezradil som mu, že konečne vyzerá ako človek. Povedal som mu to po anglicky, no Alojz, kým nemá v sebe niekoľko deci Konyagi, anglicky nerozumie. To však nevadilo, pretože náš domáci Masaj Sekenoi mu to za desať minút vysvetlil a všetci sa na tom smiali asi ďalších desať minút.
Tanzánia je väčšinou moslimská krajina, aj keď je tam veľa kresťanov. Masaji nie sú veľkí fanúšikovia islamu. Vraj v Handeni, blízkom veľkom meste, žije jeden Masaj, ktorý je moslim, no býva osamelo, pretože ho nikto nemá rád pre jeho vieru. V Mbogoi bolo však veľa kresťanov. Vraj tam boli aj dva kostoly, no ja som videl iba jeden, ktorý stál blízko domu, v ktorom som býval. Počas našich nekonečných večerných rozhovorov pri pive sme preberali aj túto tému. Moji čierni kamaráti si robili srandu, že kresťanský Boh je super – vôbec nevieš, kto to je, ale sľúbi ti, čo len chceš.
Masaji majú svoju vieru. Veria, že slnko je otec a mesiac matka. Veria v urieknutie, ale nejaké nadprirodzené abstraktné náboženstvo k nim ešte nedorazilo. Je to celkom zábavné. Napríklad som sa ich pýtal aj na rozprávky, ktoré matky rozprávajú deťom. Aké majú obľúbené? Nemajú žiadne. Matky si ich vymýšľajú priamo na mieste. Ide o veci, ktoré si vedia predstaviť – napríklad, ako ide koza a stretne leoparda. Žiadne lietajúce kone alebo iné rozprávkové bytosti. Výsledok je, že Masaji majú slabšie cvičené abstraktné myslenie. Dôsledkom je, že sa ťažko učia počítať, pretože čísla sú v podstate abstraktné. Vedia spočítať, že keď jedno pivo stojí 1000 šilingov a druhé pivo tiež 1000 šilingov, spolu stoja 2000 šilingov. Ale otázka, koľko je 1000 plus 1000, je pre nich neriešiteľný problém.
Masaj, ktorý nestojí v hlúčiku, nerozpráva alebo napäto nepočúva, je pre mňa len polovičný Masaj. Akoby bol zrazu o tridsať centimetrov menší a o desať kíl ľahší. Verím, že tak, ako vraj bretariáni žijú iba zo vzduchu, dokážu Masaji žiť z neustálej konverzácie. Pre nás jednoduché problémy dokážu riešiť týždeň, 10 hodín denne. Možno ešte aj v noci rozprávajú zo spánku. Ak raz budú mať Masaji parlament, ich debaty o prvom bode programu by sa zrejme neskončili ani po zániku slnka.
Mám k tomu zábavnú príhodu. Boli sme telefonovať na ihrisku. Renča volala domov, niečo si vybavovala cez internet, a Sekenoi tiež telefonoval. Asi po tridsiatich minútach Sekenoi skončil, prišiel ku mne a Renča ešte stále telefonovala. Spýtal sa: „O čom môžu tie ženy tak dlho rozprávať?“ Nedalo mi to a opýtal som sa ho, o čom a s kým rozprával on. Prezradil mi, že volal s nejakou rodinou a s Masajom, ktorý sa práve vrátil z Kene. Tak som sa spýtal, nech povie nejakú príhodu. Čo tam robil? Ako sa vrátil? Skrátka, hocičo. „Tak to neviem. Na to sme nemali čas,“ odpovedal Sekenoi.
Skoro som zabudol na neodmysliteľnú súčasť Masaja – palicu zvanú mudi. Pre každého Masaja je doslova treťou nohou, a to teraz vôbec nemyslím dvojzmyselne. Skôr ako verný spoločník, niečo ako pes.
Mudi majú Masaji vždy poruke. Dokonca som presvedčený, že s nimi aj spávajú, hoci som ešte nevidel Masaja spať priamo v bome. Predstavujem si, ako si večer uložia mudi vedľa seba, potom ďalšie mudi iných členov rodiny. A celá rodina im možno zaspieva uspávanku.
Mudi je skvelou „treťou nohou“ aj v praxi. Masaji sa o ňu oprú pri chôdzi, najmä ak stoja dlhé hodiny. Preto je takmer stále v prevádzke.
