Motorky Piki-piki

Najčastejším zranením masajského bojovníka je popálenina od výfuku motorky. Takmer každý deň niekto prišiel a pochválil sa novou jazvou na predkolení. Stávalo sa to tak často, že som začal mať podozrenie, že v rámci boja strojov proti ľuďom sa motorky snažia Masajov pomaly upiecť a zjesť. V mojej teórii sú, samozrejme, isté nesediace detaily. Napríklad – ak by motorka zjedla Masaja, kto by sa na nej vozil? A hlavne – kto by do nej lial benzín? Asi by umrela od hladu. Beriem to ako dôkaz, že inteligencia čínskych motoriek ešte nie je na dostatočnej úrovni. Zatiaľ.

Nemotorových dopravných prostriedkov bolo v Mbogoi približne štyri druhy. Bicykel, somár, nohy a deti, ktoré sa spúšťali na kárach zmontovaných z niekoľkých dosák dolu kopcom. Inak všetci a všade jazdili na motorkách. Videl som aj nejaké autá. Napríklad každý štvrtok na trh prišlo nákladné auto zvané Fuso. Niekedy sa objavilo aj osobné auto, ale to asi spadlo z neba. Dokonca som v jednej bome videl zaparkovaný žltý Jeep Wrangler – trojliter, šesťvalec. Pri ich cenách benzínu má ale toto auto takú spotrebu, že keď na ňom išli do Handeni, museli so sebou zobrať kravu, aby ju tam predali a mali peniaze na benzín na cestu späť.
Dôvod, prečo sú motorky hlavným dopravným prostriedkom, je jednoduchý. Na cestách sú také veľké jamy, že auto ľahko zapadne. Nákladné auto muselo mať na palube osem kopáčov s lopatami, osobné aspoň dvoch – pre prípad núdze. Kým som bol v Afrike, Číňania za výraznej pomoci domácich swahilcov upravili a rozšírili väčšinu hlavnej cesty do Handeni. Dokončili aj päť z ôsmich mostov – tak, že sa cez ne dalo prejsť priamo a nemuseli sa obchádzať. Som dosť zvedavý, ako sa situácia vyvinie, keď bude táto cesta fungovať aj počas dažďov. Takže – motorky.

Asi sa budem opakovať, ale motorky – aj keď vyzerajú a sú presne rovnaké – sa delia na dva druhy. Je to piki-piki a boda-boda. Piki-piki je obyčajná motorka, ktorá ničím nie je zvláštna. Naopak, boda-boda je tiež úplne obyčajná motorka, ktorá nie je zvláštna ničím – okrem toho, že za jazdu na nej pasažier platí. Je to rozdiel asi ako medzi autom a taxíkom. Keďže v Tanzánii, konkrétne v Mbogoi, majú pravidiel veľmi málo, každá piki-piki sa môže po zaplatení zmeniť na boda-boda. A to aj bez prispenia zázrakov atómovej fyziky a asi tak jeden a pol milióna predpisov a nariadení. Obvyklý počet pasažierov na motorke sú dvaja až traja, štyria nie sú vzácnosťou, a raz som videl dokonca piatich. Traja z nich však boli deti, takže to sa asi neráta. Okrem toho, že motorky vozia ľudí, slúžia aj ako nákladné autá. 

Nasleduje scéna ako zo sociálne kritického filmu: po rozbitej, prašnej poľnej ceste sa rúti motorka. Vpredu sedí šofér a za ním sú dve asi 50-kilové vrecia kukuričnej múky. Na tých vreciach sedí vysmiaty Swahilec, ktorý vyčnieva asi meter. Po zásahu jamy vzadu sediaci človek veselo, asi tak 30 až 40 centimetrov, poskočí spolu s vrecami. Vyzerá to ako veľká zábava. Alebo – viete si predstaviť, že chladničku k nám do domu z Handeni, ktoré je 40 km ďaleko, doviezli na motorke po poľnej ceste?

Na nejakú bezpečnosť sa tam nikto nehrá. Samozrejme, že jazdia bez prilieb, rukavíc, chráničov alebo krytov výfuku. Načo, keď hlavný bezpečnostný prvok spočíva v tom, že minimálne tri štvrtiny času sa šofér motorky díva na cestu. To musí stačiť. Na druhú stranu musím uznať, že keď išli do Handeni, všetci si dali prilbu, pretože ich za to buzerovali policajti. Prípadne pred každou treťou neprehľadnou zákrutou dlho, dlho trúbili.
Dobrým príkladom, prečo sú takéto bezpečnostné prvky zbytočné, je William. Pretože keď nemáte prilbu ani ochranu, môžete čelne naraziť v zákrute do inej motorky, ležať niekoľko dní v nemocnici (čo je veľmi drahé), mať rozbitú motorku, dva týždne byť opuchnutý, krívať – a byť šťastný, že nie ste mŕtvy. Takéto drobné životné radosti by naozaj odmietal iba šialenec. Alebo beloch mzungu.

Motoriek tam bolo veľmi veľa a vyzerali veľmi rôzne – v skutočnosti to bol ale ten istý typ motorky. Ten istý motor, ten istý rám. Mali objem 125 cm³, čo je u nás považované za motorku pre trochu väčšie deti. Celkovo ale bola motorka veľká – mala dlhé sedlo a bola stavaná na to, aby vozila viac ľudí ako jedného. Alebo dvoch. Alebo troch. Alebo štyroch. Asi tak, ako tam neboli žiadne iné plemená psov okrem univerzálneho hnedého, stredne veľkého, rovnako vyzerajúceho afrického psa, tak boli zhruba rovnaké aj všetky motorky. Bolo to asi preto, aby vyvážili celú tú pestrosť oblečenia a myšlienok, ktoré v Afrike sú.

Samozrejme, že to boli motorky z Číny – veľmi jednoduché a, ako som zistil, aj mimoriadne trvanlivé. Vzhľadom na to, že nová motorka stála približne 1000 €, použitá sa dala kúpiť aj za 300€. Najviac ma na týchto motorkách bavil zvuk – zneli ako dobre servisovaný traktor. Aj som žartoval: vždy, keď niekto prešiel, som sa ho pýtal, prečo neprišiel na motorke, ale na traktore. Bol to veľmi dobrý a smiešny vtip.
Ale nikto okrem mňa sa na ňom nezabával. Za prvé, nerozumeli. Za druhé, irónia je im cudzia.

Teraz sme sa rozhodli na zájazd do servisu so Sekenoiovou motorkou, pretože z nej už odpadávali nejaké diely.  So servisom vôbec nie je problém, pretože Alojz má obchod, kde predáva aj náhradné diely na motorky. O jeho obchod je opretá markíza, pod ktorou má servis Koikai – tiež náš kamarát. Na motorke spravil generálku motora – vymenil ventily, vybral motor, narovnal rám, opravil rukoväť, vymenil olej, namazal reťaz a motorku zmontoval. Za celú túto prácu aj s materiálom si vypýtal 80 000 tanzánskych šilingov, čo bolo vtedy v prepočte 25 €. U nás v autoservise, keď prídete a pekne pozdravíte „Dobrý deň“, tak vás to stojí viac ako 25 €. Ešte drobnosť k technikáliám – nakoniec, keď Koikai menil na motorke vzduchový filter, vypadla z neho mŕtva myš.

U nás klasický motorkár v sobotu poobede – ak nie je príliš zima, alebo naopak príliš teplo – vytiahne svoju päťdesiatkrát za mesiac leštenú motorku z garáže, prejde 40 km, dá si tri kávy, motorku vráti do garáže a zase ju mesiac leští. Ak sa rozhodne pre nejaký tuning, stojí to toľko ako polovica motorky a v podstate je to len iný výfuk. Alebo inak zafarbený kus umelej hmoty. Úplne naopak to vyzeralo v Tanzánii, kde sa na motorkách naplno prejavovala kreativita Swahilcov, Masajov, Číňanov a možno aj sliepok – keďže sa do toho zjavne zapájali všetci. Asi najhardkórovejšou šou úprav bola maľba na nádrži. Motívy rôzne, väčšinou figúratívne. Väčšina motoriek mala na prednom blatníku v smere jazdy – tak ako na začiatku minulého storočia – umelohmotnú tabuľku s názvom výrobcu. Asi najpoužívanejšia značka sa volala T-Better.
Je pomerne divné, že tieto ceduľky, ktoré nemali zmysel okrem reklamy, málokedy podliehali grafickým rozmarom majiteľa. Asi najpopulárnejším tuningovým gýčom bola umelohmotná sťahovacia páska, ktorá bola pripevnená väčšinou na predný nosič. Ale fantázii sa medze vôbec nekládli. Alebo chránič, ktorý predlžoval zadný blatník a bránil tomu, aby blato odstrekovalo z kolesa. Ten bol niekedy aj desaťkrát väčší ako pôvodný a vyzdobený rôznymi bojovými nápismi. Napríklad: „Toto je motorka“ sa mi najviac páčil.

Veľkí – ale naozaj veľkí – frajeri, ako napríklad Munikiti, mali zvýšenú motorku na vyšších tlmičoch. Síce vyzerala ako terénna, ale v skutočnosti to bola tá istá motorka ako všetky ostatné. Takú istú mal aj jeho kamarát Simba, ale po niekoľkonásobnej zlomenine nohy jeho priateľky z Anglicka si kúpil obyčajnú motorku a zapadol do šedého priemeru. Na nej boli, samozrejme, zodraté terénne gumy a ozdoby ako na všetkých ostatných motorkách. A veľkí – ale naozaj veľkí, naozaj veľmi veľkí – frajeri ako Munikiti mali reproduktory v spätných zrkadlách.

Som fanúšik motoriek a často si obzerám, čo majú ľudia na motorkách vymyslené, ale takúto parádu som ešte v živote nevidel. Veď načo sú spätné zrkadlá, keď v nich môžu byť reproduktory. Ďalšou extra vychytávkou bola hovoriaca motorka. Tento kreatívny počin však pripisujem Číňanom, pretože motorka hovorila už z výroby a hovorila po anglicky. A pretože – radšej raz vidieť ako dvakrát ísť na záchod – nechal som si motorku predviesť.

Pretože najbližšia benzínka bola 40 km ďaleko – v Handeni – riešili tento problém domáci po svojom. Vedľa cesty stáli klietky s litrovými fľašami naplnenými benzínom. Tým pádom bola benzínová stanica prakticky v každom obchode alebo street foode. Všetci motorizovaní jedinci mali dobrý zvyk – kupovali si benzín akurát tak, aby niekam došli. Aj ja som osobne zažil, ako sme raz išli do Handeni. Zobrali sme si liter benzínu – na výšku hladiny v nádrži to bolo pomerne nezvyčajné. Asi 5 km od Mbogoi stála pri ceste motorka, zastavili sme pri nej – a o pár minút vybehol z buše Masaj s mobilom v ruke.
Takáto situácia – že vám dôjde po ceste benzín – sa stáva veľmi často, ale je veľmi ľahko riešiteľná. Nie, nemýlite sa – mobilný signál tam nie je skoro nikde, takže sa to nedá vyriešiť mobilom. Je možné, že tak ako Masaji poznajú v buši dobré miesta na pasenie kráv, tak isto majú zmapované aj miesta, kde je mobilný signál.Keď vám dôjde benzín, skrátka zastavíte najbližšieho človeka, ktorý ide do najbližšej dediny, a poviete mu, nech nájde vášho kamaráta. Ten nech nájde človeka, ktorý ide práve na motorke jeho smerom – a nech vám donesie trocha benzínu.

Ceny benzínu. Najprv trocha matematiky. Ak niekto v Mbogoi zarobí 100 000 tanzánskych šilingov, je to už veľmi dobrý príjem. Liter benzínu tam stál približne 3 700 šilingov. To znamená, že „dobre zarábajúci“ človek kúpi za svoju mesačnú výplatu 27 litrov benzínu. Skús si sám svoj plat vydeliť dvadsiatimi siedmimi a dostaneš svoju „lokálnu“ cenu za liter benzínu v Lengusero. Teraz to veľmi preženiem smerom dole – ale ak by človek u nás zarábal tisíc eur mesačne, jeden liter benzínu by stál 37 €. Myslím, že naša civilizácia by sa v takom prípade zrútila ako domček z karát.
Nie tak Masaj. Bez hluku, bez paniky, bez zúfalstva. Bežne jazdí na motorke aj 50-metrové trasy. Keď dôjde benzín – tak nebude benzín. Nič sa nedeje. Ale raz budú peniaze, tak bude benzín. A zase budem jazdiť za kamarátom 100 metrov hore-dole. A vrčať ako traktor.

Aj ja som si občas zajazdil na motorke, ale nie veľmi často. Krátke cesty z dediny do bomy a naspäť s troma ľuďmi po chodníku v buši, na ktorom sú polmetrové jamy, som radšej zveril do rúk odborníkom. A dlhšie cesty do Handeni vyvolávali názorový konflikt. Na jednej strane bol názor policajtov, ktorí si mysleli, že mzungu – beloch – je nekonečne bohatý a nejaké tie peniaze by sa mali ocitnúť v ich vrecku. Na druhej strane bol môj názor, že som chudobný, nemám ani vindru a nedám im nič.
Takže som si výhľad na cesty v Lengusero užil najviac zo zadného sedadla motorky. Niekoľkokrát sme išli do Handeni, do najbližšieho mesta, niečo kúpiť alebo vybaviť, a vtedy som bol vždy spolujazdec Alojza. Už pri prvej jazde som zistil, že Alojz je veľmi rozumný človek, ale keď sadne na motorku a ide po rýchlejšej ceste, rozum necháva doma. A tak sme za revu namáhanej motorky poskakovali po ceste, jeho zbraň za opaskom – rungu, ktorú Masaji vždy nosili – sa mi snažila obuť do topánky. A keď prírodná cesta nabrala výškový vrchol, vrškom rungu ma trafil medzi nohy. Dvakrát. Masochisti všetkých krajín, spojte sa. A príďte mi, prosím vás, vysvetliť, čo je na tom dobré.

Ale vlastne to nebolo až také zlé. Keď sme večer sedeli, popíjali pivo a Sekenoi sa ma opýtal, prečo som Alojzovi nepovedal, nech ide pomalšie, odpovedal som, že som sa pri tom reálne bavil, tak prečo by som mu to hovoril. Nemal som to robiť. Pretože pri stole sedel aj Alojz. Nasledujúca jazda do Handeni prebehla celkom v pohode. Tam. Cesta späť bola za trest. Alojz si dal päť pív, zotmelo sa, ale jemu to prišlo ako ideálny čas vyraziť. Sadol, naštartoval a išiel. Ja som sa držal, motorka skákala, on vrčal spokojne ako vždy. Ja menej. Po pár kilometroch som mal pocit, že už nemám žiaden pocit. Naozaj – masochisti všetkých krajín, ozvite sa. Čo na tom, preboha, vidíte?