Motorový čas

Čas v našej západnej kultúre jednoducho živoril. Nikto ho nikdy nemal dosť, ľudia si ho navzájom kradli, platili ním, závideli si ho. Skrátka, nedarilo sa mu tu. Raz sa poriadne naštval a odišiel do Afriky. Komplet celý. U nás sa čas stal naším pánom a byť otrokárom ho vôbec nebavilo. Nebol to otrokársky typ. Veľa ľudí tu ani nevie, že čas odišiel, a preto ho nemáme. Ja som ho ale našiel v buši. Je ho tam toľko, že to nikto ani nevníma. Majú času, že sa s ním môžu ohadzovať, môžu v ňom plávať, môžu ho dýchať ako vzduch, a stále ho bude veľa. Aj času sa tam darí. Už nemusí byť otrokárom a už sa nemusí celé dni schovávať, aby ho nikto neukradol. Skrátka, nemali sme ho vyháňať.

Predstavte si, že by v Afrike existoval boh času. Bol by ako leňochod s raketovým motorom pripevneným na chrbte. Hovorí sa, že boli pôvodne dvaja, ale jedného vyhodili pre lenivosť. Chceli vyhodiť aj druhého, ale ten mal sesternicu na ministerstve. Mladí Masaji napríklad nepoznali názvy dní v týždni vo svojej reči, pretože ich vlastne nepotrebovali. Nemali špeciálny deň, ktorý by vyčnieval nad ostatné. Tento prístup k času platil aj opačne. Kuchárka v práci zostávala vždy tak dlho, ako bolo potrebné – niekedy odišla o druhej, inokedy až o siedmej. Nikdy sa nesťažovala, že by to bolo dlho alebo neskoro.

Raz sme okolo toho žartovali. Povedal som Renči: „Zajtra ráno pôjdeme do Handeni.“ Chvíľu bolo ticho, potom sme obaja vybuchli smiechom. Ich prístup k času odráža veľké, univerzálne africké „možno“. V tomto prípade je to skôr „možno áno”, ale „asi nie teraz“.