Július Munikiti – večný starosta obce Mbogoi. Vraj chvíľu starostom nebol, pretože vo voľbách zvolili iného kandidáta. Tento nový kandidát sa rozhodol, že vyrubí miestne dane. Keďže Masajovia chodia stále ozbrojení a je ich pomerne dosť, a nové dane sa im rozhodne nepáčili, novozvolený starosta si to rýchlo rozmyslel: dane zrušil a odstúpil z funkcie. A tak sa starostom opäť stal Munikiti.
„Munikiti“ v miestnom jazyku znamená starosta, ale všetci ho aj tak volali Munikiti, aj keď sa v skutočnosti volal Július. Vedel po anglicky – síce nie na úrovni používania minulého času, ale vedel. Mal absolvované 4 triedy základnej školy, čo v miestnych podmienkach znamená niečo ako profesor. Často s nami vysedával do hlbokej noci, popíjal pivo alebo koňagi a rozprával nám všelijaké veci. Veľa, veľa všelijakých vecí.
O svoju funkciu starostu sa delil s človekom, ktorého platil štát a ktorý bol oficiálnym zástupcom štátu v dedine. Jeho pozícia sa oficiálne nazývala „polostarosta“. Dokonca aj Mbogoi mala budovu radnice – normálny omietnutý dom s chodbou a štyrmi, opakujem štyrmi miestnosťami. Keď človek vošiel dnu, hneď si všimol, že tri z miestností mali zaklincované dvere. Áno, s miestnosťami sa to tu nepreháňa. Ďalšou pamätihodnosťou radnice bola obecná výveska – kus papiera zavesený na stene. Keďže asi päť percent Masajov vedelo čítať a písať, pôsobilo to celé ako dobrý vtip. Munikiti bol človek, ktorý mal asi najväčší prehľad o zvykoch Masajov a o ich histórii. Ovládal aj miestne povesti a zabudnuté technológie, napríklad výrobu vína. A vedel o tom rozprávať veľmi obšírne. Rád odpovedal na všetky moje všetečné otázky – a keď nevedel odpoveď alebo ju nechcel povedať, začal hovoriť o krásnej a silnej tanzánskej prírode. Takže nech žije krásna, silná tanzánska príroda.
Ako vyzeral v praxi výkon jeho funkcie? Najlepšie to vystihnú dve príhody – jednu som počul a jednu zažil. Prvú mi hovorila Renča. Raz sedela a niečo riešila s Munikitim, už bol pokročilý podvečer. Prišla za ním Swahilka aj s dieťaťom. Povedala, že bola v nemocnici a že tam má byť aj zajtra ráno, ale nemá peniaze na to, aby si najala boda boda (mototaxi) domov a ráno naspäť. Munikiti sa zľutoval, zavolal motorkára, posadil ju s dieťaťom na motorku a poslal ich do svojej bomy. Tam jej mali dať miesto na spanie a ráno ju niekto odviezť späť do nemocnice.
Druhá príhoda je menej dojímavá a asi častejšia. Za Munikitim prišla Swahilka, že jej nejaký Masaj povedal, že je kurva. Ona však tvrdila, že nie je, a chcela, aby mu Munikiti povedal, nech to nabudúce nehovorí. V ten istý večer sa objavil ešte jeden prípad – úplne iný. Bolo už potme, keď som zrazu zbadal, ako sa z diaľky blíži veľmi malý chlap – tak asi 150 cm. Takýchto menších ľudí som tam videl viac. V Tanzánii je veľa kmeňov a občas sa dá podľa stavby tela odhadnúť, z ktorého pochádza. Keď som ho zbadal, vravím Munikitimu: „Ďalší zákazník, ideš chvíľu pracovať.“ Ten muž prišiel, niečo mu povedal, Munikiti mávol rukou a pokračoval v rozhovore s nami. Potom mi vysvetlil, že to je človek, ktorý v dedine býva krátko, opil sa a nevedel trafiť domov. Tak keď zbadal najbližšie svetlo, prišiel sa spýtať, kadiaľ má ísť.
Ako som už hovoril, plošné vyberanie miestnych daní nepatrí medzi obľúbené športy miestnych obyvateľov. Dedina však mala výdavky – učiteľov platil síce štát, ale prevádzku školy musela hradiť obec. A tak, keď Munikiti potreboval peniaze na obecné veci, obehol ľudí, ktorí nejaké mali, vysvetlil im situáciu a načo ich potrebuje, a oni mu ich dali alebo nedali. Predstavujem si, že by starosta môjho mesta na Slovensku prišiel ku mne a vysvetlil, že mu mám dať peniaze, pretože potrebuje postaviť dva cyklochodníky vedľa seba a jeho bratranec má stavebnú firmu, ktorá to bude robiť. Už začínam chápať, prečo je u nás také prísne obmedzené nosenie strelných zbraní.
