Umeme, solar a iné piesne

Nie že by dedinka Mbogoi bola elektrinou nepobozkaná, ale doteraz tam bola len solárna elektrina, zvaná domácimi jednoducho „solár“. Na tej sa dalo nabiť niekoľko málo telefónov a v pár obchodoch, aj v tom našom, na solár bežala veľká chladnička na nápoje. Kým svietilo slnko cez deň – v noci sa jej nechcelo. Čiže najvyšší čas na umeme. To je po svahilsky elektrina – pamätajte si to slovo, ešte sa tu bude často objavovať.
Tak, ako v roku 1920 začala elektrifikácia Ruska, tak o 104 rokov neskôr, na konci roku 2023, začala elektrifikácia v Mbogoi. V Rusku bol tento nezastaviteľný pokrok vítaný záchvatmi strachu, vďačnosti, veselosti a obáv. V Tanzánii bol vítaný nevšímavosťou. Bohvie, či si vôbec niekto všimol, že sa niečo deje. V dedine pribudli elektrické stĺpy, ktoré boli postavené často na nezmyselných miestach. Elektrické drôty dočmárali oblohu a miestni obyvatelia žili svoj život spokojne ďalej, bez mihnutia oka. Neviem, keď privádzali elektriku do Mbogoi, som tam nebol, ale keď nám začiatkom júna zavádzali elektriku do domu – teda Renči – tak som tam bol osobne.

Prišli muži v montérkach, plazili sa po stĺpoch a montovali rozvodné skrine tam, kde nebolo treba, napísali na ne nejaké nezmyselné pokyny a odišli. Elektrika išla iba v polovičke domu, to už predtým nejaký fundi (majster) preventívne pripravil rozvody, zástrčky a svetlo. Keďže to nefungovalo, išiel som na povalu skontrolovať, prečo to nejde. Kontrola prebehla úspešne – na povale v prachu ležali ručne pospájané drôty v nezmyselných klbkách a chaotických dráhach.
Keď to náhodou v spoji zaiskrí,  výbuch dvihne strechu asi tak o 40 metrov. Ak budeme mať šťastie, spadne niekam k domu, aby sme ju nemuseli zďaleka nosiť. Masaji nevedia, kedy je nový rok, ani ho neoslavujú – a to dokonca ani petardami, ani ohňostrojmi. Tento výbuch by im mohol zadefinovať presný bod v čase, kedy nechať niečo opäť vybuchnúť.
 

Neviem si predstaviť, ako by sa dali opraviť drôty na povale, pretože tam sa dalo stúpiť iba na priečne trámy. Jednou rukou sa bolo treba držať výstuže strechy, druhou rukou si svietiť baterkou, a treťou rukou bolo možné – po zohnutí sa asi 40 cm pod úroveň nôh – sa dostať k drôtom. V prípade, keby som sa pošmykol a šliapol na strechu, nie na trám, prepadol by som sa  cez povalu dole do domu. Viem, že darček z neba sa vždy zíde, ale necháme si to nabudúce.
Pár dní predtým stáli v dedine dva veľké náklaďáky, naložené stĺpmi, ktoré určite budú slúžiť ako stĺpy elektrického vedenia. To znamená, že elektrinu idú ťahať ďalej niekam za Mbogoi, neviem kam, pretože tým smerom veľa toho nebolo. Asi sa kravy sťažovali, že im v buši nejde kulma na vlasy. Pretože všetci mali doteraz skúsenosti len so solárom, ktorý má 12 voltov, zatiaľ tu nikoho elektrina poriadne nepotriasla ani nezabila.Snažil som sa robiť osvetu: „Elektrina ťa môže za sekundu zabiť, dávaj si na to pozor ako na leoparda. Elektrina nie je krava.”  Nikdy som si nemyslel, že takúto vetu vyslovím.

Hneď po zavedení elektriny sa u nás v obchode začali objavovať  veľké množstvá mobilných telefónov na nabíjačkách, ale to boli len také letmé umeme dotyky. Prvá veľká udalosť, ktorá naznačila, že pokrok zavítal aj  do nášho domu, bolo to, že sme presťahovali chladničku od Alojza. Alojz, ako správny pionier, dobyvateľ neznámych území a  miestna avantgarda, mal elektrinu medzi prvými. Chladnička slúžila na mrazenie mäsa, ktoré sa predávalo v reštaurácii. Ako bolo dobrým zvykom, elektrina nešla vždy a mäso v mrazničke, ktorá bola u Alojza, občas rozmrzlo. Mraznička smrdelal na sto metrov ako kafiléria. Všetci Masaji síce svorne tvrdili, že to nesmrdí, že to je tá správna vôňa mäsa, ale  radšej sa o tom už viac nerozprávajme. Doteraz mam ten zápach v nose.

Okrem svetských radostí, ako chladnička, priniesla nám umeme do domu aj novinku – dvojplatničkový varič. Po úvodnom nesmelom ohmatkávaní, či hreje, keď je zapnutý, a nehreje, keď nie je, sme sa venovali ďalším otázkam. Prečo nehreje, keď je zapnutý v elektrike, ale vypnutý vypínačom? Prečo nehreje, keď je zapnutý vypínač, ale nie je zapojený v elektrike? Po týchto radovánkach sme konečne zistili, že varič slúži na varenie čaju. Pripadá vám to ako banalita, ale varenie čaju pred príchodom umeme vyžadovalo naozaj sústredenú a vytrvalú činnosť. Venoval som tomu celú kapitolu. Keďže elektrina často nešla, mal prechod z malej piecky džiko na elektrický varič smrteľné účinky na náš pitný režim. Napriek tomu si myslím, že keby to videl Edison, plakal by od radosti.

Keďže nemali rešpekt pred elektrinou, neverili že ich môže dokonca zabiť, vymyslel som učebnú pomôcku. Blízko Mbogoi urobíme jazero, nasadíme tam elektrické úhory a pošleme tam miestnych sa vykúpať. Myslím, že priamy kontakt s realitou a niekoľkodňové brnenie v končatinách by vryli trvalú mnemotechnickú pomôcku do pamäti. Všetko ale ako obvykle ostalo v ríši fantázie.Keďže môj ochranársky pud nemá hraníc, rozhodol som sa, že Alojzovi namontujem na stenu zásuvku. K tomu som na zváračku pridal zástrčku, aby zavedenie elektriny všetci prežili. Bol som vybavený skrutkovačom, kliešťami, lepiacou páskou a spojovacím materiálom. S odvahou mladého leva, smelým pohľadom a víziou šťastnej budúcnosti som sa vybral k Alojzovi urobiť elektriku a ukázať, ako sa to správne robí.Pretože kto iný ako ja – mzungu umeme fundi (beloch elektrika majster)? O štyri hodiny neskôr háčiky stále viseli na háčikoch, zváračka veselo vrčala a ja som so smutným krokom zbitého psa opúšťal miesto poníženia. Moje zlyhanie sledovali sústrastné pohľady všetkých okolitých Masajov. A boli tam naozaj všetci.

To som ešte nespomenul úžasné pomôcky na prácu s elektrikou, ktoré sa nám podarilo kúpiť v Handeni. Napríklad univerzálny merací prístroj, ktorý meria prúd, napätie, odpor a podobné hlúposti, ktoré sa normálneho človeka vôbec netýkajú. Náš konkrétny prístroj meral napätie aj tam, kde nebolo. Keď boli skúšobné elektródy  vo vzduchu a od seba vzdialené asi 20 cm, nameral merák napätie 10 voltov. Ako keď niekto povie: „Cítite to napätie vo vzduchu?“, tak s týmto merákom sa to dalo naozaj odmerať. Našťastie, keď človek urobil desať meraní a spriemeroval to, dozvedel sa približnú priemernú hodnotu. Mal som aj kúzelný skrutkovač, ktorý, keď sa dotkol drôtu pod umeme napätím, v ňom svietila žiarovka. Bolo to jednoduché: žiarovka svieti – elektrina je. Žiarovka nesvieti – elektrina nie je. Žiarovka svieti – je. Nesvieti – nie je. Elektrina je. Žiarovka nesvieti – nie je. Možno vám to pripadá otravné, že sa stále opakujem, ale ide o život.Takže kontrolná otázka: Keď žiarovka v rukoväti skrutkovača svieti – je tam elektrina? Dobre, dobre, už sa na to vykašlem.

Pri zavedení elektriny do domu nastúpili muži v montérkach, bezpečnostných prilbách a s výrazom v očiach, ktorý napovedal, že títo ľudia vládnu písmom zhora aj zdola. Mali veľké farebné náradie, ktorým primon­tovali na stĺp na dome sivú krabicu, ktorá slúžila na diaľkovú kontrolu elektriny. To znamená, že z elektrárne mohli dať pokyn elektrinu vypnúť, elektrinu zapnúť a táto sivá krabička to zabezpečila. V praxi sa toto diaľkové ovládanie ukázalo ako pomerne zmätkové, pretože sa vypínali celé vetvy drôtov bez závislosti na tom, či je elektrina zaplatená alebo nie.
Ale to nevadí – to už patrilo neskôr k bežnému životu. K tomu nám dali aj malú bielu krabičku, ktorá sa vedela diaľkovo pripojiť na väčšiu sivú krabičku a po zadaní číselných kódov vypísala, koľko elektriny nám ešte zostáva, koľko sme spotrebovali, aké je napätie a podobné zbytočné veci. Je s tým spojená zábavná príhoda. Keďže väčšina spotrebiteľov nevedela čítať a raz elektrina nešla dlhšie ako deň, všetci si mysleli, že nemajú zaplatené, tak išli zaplatiť. Pri drevenej búdke, ktorá slúžila na platenie všetkých bezhotovostných prevodov od hocikoho, hocikomu, hocikedy a hocičo, sa naraz urobila fronta, čo ešte nikto nikdy nevidel.

Jedna šedá skrinka nezostala bez zábavnej príhody. Tak ako namontovali skrinku na dom, tak namontovali aj šedú skrinku na reštauráciu, pretože Renča plánovala, že elektrina bude samozrejme aj tam. Dohodla sa s múdro vyzerajúcim fundim v montérkach a prilbe, že jej do reštaurácie namontuje aj poistkovú skriňu, a on sľúbil, že príde a namontuje ju. Odvtedy ho už nikto nikdy nevidel. Pokračovanie bolo ale napínavejšie. Asi o mesiac a pol prišli dvaja Svahilci, bez prilieb a bez montérok, v civile, bystrosť ich pohľadu sa dala v poludňajšom slnku ťažko odhadnúť.Tvrdili, že tá skrinka sa nepoužíva. Poznámka: Samozrejme, že sa nepoužívala, keď k nej nebola poistková skriňa. Idú ju odmontovať, pretože je tam zbytočne. Sekenoi, ako všetkými masťami mazaný a svetom poučený Masaj, im samozrejme neveril.
Tak sa vybrali spolu za dedinu, kde bol mobilný signál. Dvaja Svahilci, ktorí chceli zobrať šedú rozvodnú skrinku, niekam zavolali. Dali telefón Sekenoiovi a z telefónu sa ozval hlas: „Áno, môžu tú skrinku odmontovať a zobrať.“ Kam sa hrabú všetky vedecké metódy, urýchľovače častíc, DNA rozbory – hlas v telefóne, to skutočný dôkaz pravdivosti. Okolo bolo trocha kriku, ale nakoniec sa dohodli tak, že skrinku síce odmontujú, ale nechajú ju v dome, aby ju nikto neukradol. Človek s dôveryhodným hlasom v telefóne si po ňu príde osobne. Najlepšie na celej akcii bolo, že keď na reštaurácii odmontovali sivú skrinku, nechali trčať holé drôty ktoré do nej viedli. V týchto drôtoch, bola elektrina zadarmo.

Keď už im zaviedli tú umeme elektriku, dostal som geniálny nápad. Masajské spevy, ktoré spievajú muži “susame umba umba hanba hamba”  sú plné neznámych nepokrokových zastaralých spiatočníckych slov. Tak som Sekenoiovi navrhol, nech spievajú: „umeme umeme umeme“. Oslava pokroku, samozrejme. Že vraj, je to hlúposť to nikto robiť nebude. Ale asi o dva týždne som už videl nejakého Masaja, ako stojí v speváckom postoji, mykal plecami tak, ako vždy mykajú  pri spievaní, a skúšal napasovať do ich spevu „umeme umene“. Som jediný mzungu masajský textár.