Mzungu boda-boda alebo nákladný motobeloch - ideme naspäť

Konečne dorážame do veľkoskladu nápojov. Môžem sa poriadne napiť vody, a môj hlas už neznie ako dve minúty po mŕtvici. Kým pripravia objednávku, dvaja chalani berú naše motorky a idú ich natankovať. Asi o pol hodiny sa vracajú. Neviem, či boli tankovať v New Yorku, ale v tej chvíli je mi to úplne jedno – svet je opäť krásny a ružový. S profesionálnou zručnosťou začínajú pripevňovať basy s malinovkami a pivom na motorky. Asi dva dni dopredu som každému, aj neznámym ľuďom, opakoval, nech mi nenaložia plný náklad tak, ako sú zvyknutí, pretože jazdiť po tanzánskych cestách na rozbitých motorkách bez stupačky ešte veľmi dobre neviem. A naozaj, na motorku mi nakladajú primeraný náklad. Som spokojný.
Potom však prichádzajú dvaja ľudia s asi päťdesiatkilovým vrecom plným malinoviek a pripevňujú ho ešte navrch na moju motorku. Už nie som spokojný. Nedávam to síce najavo, ale niekde vo mne sa začína niečo jemne triasť. Na ceste sú totiž tri približne 100-metrové úseky, na ktorých je hlboký piesok. To by som na mojej motorke bez nákladu zvládol len s menšími problémami. Nevadí, som hrdina, chlap, dub, stroj. Sadáme na motorky a vyrážame.

Asfalt sa končí hneď za ceduľou mesta Handeni. Ale to nie je problém, ideme po širokej, asi trojprúdovej ceste. V jej strede je vyjazdený úzky, asi tridsaťcentimetrový pás pre motorky. Autá po ňom nejazdia – hlavne preto, že každé dva až tri kilometre je cesta prehradená násypom z hliny. Veď keď si už urobili takú krásnu, širokú cestu, nenechajú si ju zničiť autami. V násype je vyjazdených niekoľko úzkych prejazdov pre motorky, autá medzitým jazdia po paralelnej, starej poľnej ceste plnej prachu a výmoľov. Mali by to zaviesť aj u nás – veď keď sa nová cesta nepoužíva, vydrží omnoho dlhšie. Občas sa však stane, že násyp nemá žiaden prejazd, a tak musíme zísť na vedľajšiu poľnú cestu. Prechod vedie cez polmetrový priekop – klasická motokrosová dráha. Za mnou je naložených asi 120 kíl, nemám miesto na sedenie a pravú nohu väčšinou držím vo vzduchu. Motokros po africky.

Pri jednom z týchto prejazdov musím spomaliť, strácam rovnováhu a snažím sa ju vyrovnať klasicky – potiahnutím za volant. Plynová rukoväť mi ostáva v ruke a motorku pomaly, dôstojne, ukladám do kríkov. To, že plyn nie je v poriadku, som vedel aj predtým. Ale všetci sa tvárili, že to bude fungovať. Pohoda. Neskrotný africký optimizmus. Teraz stojím pri kríkoch a padnutej motorke niekde v tanzánskej buši a usilovne mávam na Sekenoia, ktorý ide predo mnou. Naznačujem mu, že ak pôjde ešte ďalej sám, tak bude naozaj sám. Ale jedna vec ma na celej situácii teší – popálil som si nohu o výfuk. Mám najčastejšie zranenie masajských bojovníkov. Cítim sa hrdý. A začínam mať chuť pásť kravy.

A tak sedíme vedľa cesty a čakáme na Jafara, ktorý sľúbil, že potrebné súčiastky a náradie zoženie a príde. Ja som sa chvíľu snažil problém opraviť, ale to by sme boli potrebovali krížový skrutkovač. Samozrejme, že sme žiadny nemali. Na otázku, či by sme nemali zastaviť okoloidúcu motorku alebo auto a spýtať sa, či majú náradie, som dostal ako odpoveď smiech. Beriem to ako dôkaz ďalšej africkej teorémy: čím je auto alebo motorka staršia, tým menej sa kazí. Takže posedávame v tieni a ja sledujem so Sekenoiom YouTube offline na jeho telefóne. Najprv pozeráme medzidruhové zápasy zvierat. Potom je na programe krátky videoklip, ako dvaja Číňania naháňajú zeleného Avatara. Nasleduje ukážka lietajúceho auta popierajúceho gravitáciu. Keď sa opäť objavia zápasiace zvieratá, prestáva ma to baviť. Ani si nechcem predstaviť, aký bordel z toho majú v hlave.
A ani nie po hodine a pol a niekoľkých telefonátoch prichádza Jafar. Náš záchranca. Majiteľ niekoľkých motoriek, veľký boda boda podnikateľ. Keď vytiahol servisné náradie, bolo jasné, že je na takéto akútne zásahy pripravený. Mal podľa mojich informácií čerstvo kúpený krížový skrutkovač s rúčkou vo farbách americkej vlajky a sekundové lepidlo zvané super glue. Okrem toho mal na zadnom sedadle nejakého kamaráta, ktorého funkciu som nepochopil ani počas opravy, ani po nej. Neveril som tomu, ale keď Jafar zmiešal lepidlo s prachom z cesty, podarilo sa mu plynovú rukoväť uviesť do funkčného stavu. A to tak, že ešte minimálne mesiac potom fungovala. Paráda. Problém vyriešený. Štartujeme, ideme ďalej. O chvíľu prestávame lavírovať okolo hlavnej cesty a odbáčame doprava.

Fičíme ďalej, ide to celkom dobre. Prvý úsek cesty, kde bol hlboký piesok, som zvládol elegantne. Je tu len malý problém – v hlbokom piesku musím na motorke veslovať nohami, aby som udržal rovnováhu.
Hneď za stupačkami sú však basy plné malinoviek alebo piva. Keď sme išli smerom tam, boli prázdne, a keď som do nich narazil, trochu ustúpili. Teraz, keď sú plné a k tomu je ešte navrchu asi sedemdesiatkilové vrece, neuhnú ani o milimeter. A ja si pri každom zábere narazím spodok lýtka. Vždy do toho istého miesta. Už mám modrinu veľkú ako Grónsko, ale pre istotu sa nepozerám.
Obchádzame pár nefunkčných mostov a pred nami je ďalší kus hlbokého piesku. Tam – s eleganciou mne vlastnou – padám na zem aj s motorkou. Naložený tovar sa rozsype po ceste, ja ležím so zakliesnenou nohou a nemôžem sa pohnúť. Sekenoi sa stráca v diaľke. Na hlave mám prilbu, na rukách rukavice, na sebe čiernu bundu. Africké slnko si na mne určite pochutná. Niekde som čítal, že Sahara sa nezadržateľne rozširuje. Je to pravda – už ju mám aj v ústach. Rozmýšľam, čo ma vlastne bolí. Spadol som takmer v stoji, keď som zapadol do hlbokého piesku. Sekenoiovi som zrejme začal chýbať – v diaľke ho vidím, ako sa snaží oprieť motorku a vracia sa.

Vôbec to nie je ľahké. Všade je piesčitá pôda a náklad je taký ťažký, že motorka by bez opory okamžite spadla. Aj neskôr som si všimol, že chalani boda boda, ktorí vozili tovar do obchodu, motorku vždy opreli o múrik alebo o stĺp. Ale poďme späť. Ležím tam už asi päť minút, keď sa zrazu, len tak z ničoho nič, vedľa mňa zhmotní asi desaťročný svahilský chlapec. Predtým tam nebol – a zrazu tam je. Chvíľu nekriticky a so zádumčivým pohľadom obdivuje starého mzungu, ako sa váľa po ceste medzi fľaškami Coca-Coly a piva, zafixovaný spadnutou motorkou, akoby sa bál narušiť kompozíciu. Tento umelecký smer by sa mohol volať africký mzungu-boda-boda-izmus.
Zrejme sa už vynadíval dosť – tak ma oslobodzuje. Zároveň sa nezadržateľne blíži aj Sekenoi, ktorému sa podarilo odstaviť motorku asi pol kilometra odo mňa. A zrazu – z ničoho nič, v prázdnom priestore – sa okolo nás začínajú zhmotňovať ďalší Svahilci. Neviem, ako to robia. Zrejme teleportácia. Ani netuším, ako vedia, kam sa majú teleportovať, ale je mi to úplne jedno. Utekám do tieňa, vyzliekam sa z bundy a lejem do seba asi dva litre vody. Z odstupu to celé vyzerá celkom malebne – ležiaca motorka, rozhádzané fľaše, jemný piesok. Naozaj tam chýbam. Neviem, či by som si nemal ísť ľahnúť naspäť, nech nekazím umelecký dojem. Doplním tekutiny, do hlavy sa mi rýchlo vracia mozog.

Vraciam sa na miesto činu a pomáham zbierať fľaše rozhádzané po zemi. Pomáhajú aj okolostojaci Svahilci, ale veľmi opatrne a veľmi pomaly, pretože teleportácia je zrejme namáhavá. Sekenoi, keď vidí tú spúšť, dostáva geniálnu myšlienku. Zastavuje motorku, ktorá ide okolo, a stávame sa opäť svedkami zázraku – motorka piki piki sa pred našimi očami mení na boda boda. A stačí na to len pár tisíc šilingov.
To znamená, že môj náklad sa zmenšuje na polovicu a podobné príhody sa – bohužiaľ – už asi nebudú opakovať. Aspoň všetci v to dúfame. Ďalších asi 15 kilometrov zvládame už bez problémov. S polovičným nákladom prechádzam aj cez ďalšie pieskové pole a nič zvláštne sa nedeje. Teda – okrem toho, že som v Afrike, idem na motorke, práve som spadol, žandárom som nechal peniaze asi tak na jeden dom... a mám z toho dobrú náladu. Za spevu rumunských ľudových piesní s tematikou hromadnej samovraždy sa dostávame domov. Teda – okrem toho, že mi motorka ešte raz spadla. Ale náklad na nej zostal priviazaný a hneď vedľa bolo veľa ochotných ľudí, ktorí mi ju pomohli postaviť na kolesá

Večer pri tradičnom popíjaní piva sa snažím zrátať škody, ktoré som napáchal. Okrem toho, že celá dodávka stála – vďaka tanzánskej skorumpovanej polícii – asi päťkrát toľko, ako keby sme si to nechali normálne doviezť, sa vlastne nič vážne nestalo. Teda – okrem narazených rebier, narazeného zápästia a druhej popáleniny od výfuku, ktorú som zrejme získal pri polihovaní na ceste. Ale inak pohoda.
Zábavná bola ešte dohra: popálenina sa zapálila, noha mi opuchla asi na dvojnásobný objem. Chvíľu som bol hrdina, ale potom som nasadil širokospektrálne antibiotiká, takže o týždeň som už zasa pobehoval v plnej poľnej – pripravený na ďalšiu sebadeštrukčnú akciu. 
Ale malo to aj výhody. Odvtedy keď ma niektorý Masaj nepoznal, stačilo povedať, že som mzungu boda boda – a hneď vedel, kto som.