Káva v hlavách Masajov existuje v mnohých podobách. Ale ani jedna z nich nie je ani na dostrel od toho, čo by ste nazvali skutočnou kávou. A pritom Tanzánia produkuje jednu z najlepších káv na svete! Ako nadšený domáci pražiar som si povedal, že vezmem kilo zelenej zrnkovej kávy z Tanzánie domov. Teda domov k nej – späť do Tanzánie.
Myslel som si, že urobím veľké porovnanie: naša dovozová káva verzus ich lokálna káva. Veď sme boli asi 150 až 200 kilometrov od miest, kde sa v Tanzánii pestuje táto svetoznáma káva. Očakával som, že ju tam budú mať na každom kroku – že sa ňou budú ohadzovať, sypať ju po cestách a plávať v obrovských sudoch plných zelených zŕn. Predstavoval som si domáce metódy praženia, exotické arómy. Realita? Nemali ani šajnu, že káva existuje. Ani že sa pestuje. Ani ako chutí.
Jediné, čo tam pripomínalo kávu, bola instantná káva. A aj tá bola prepražená, s chuťou, ktorá bola vzdialenejšia od kávy než naša najlacnejšia instantná alternatíva. Obvykle ju predávali buď v plechovkách, alebo v malých jednorazových sáčkoch. Raz sme dokonca kúpili sáčky, ktoré boli úplne prázdne. A čo kaviarne? V Tanzánii je kaviareň skôr teoretická predstava než skutočné miesto. Dať si niekde espresso? To je úloha pre človeka s pevnými nervami a životnosťou na minimálne 150 rokov. Takže sme to vyriešili po svojom. S Renčou a Sekenoiom sme pili instantnú „kávu,“ ktorú sme zalievali čajom. V ňom bol kardamóm, citrónová tráva, škorica a niekde tam v diaľke aj trocha čaju. Aby niekto tento nápoj nazval kávou, musel by mať dve chuťové bunky v pohotovostnom režime a dve mozgové bunky operujúce mimo tela. Keďže mám kávu celkom rád, v takýchto prípadoch mi pomáha myslieť si, že to vlastne nie je káva. A fungovalo to.
V Mbogoi, v rámci množstva street foodov, ktoré stále ponúkajú to isté, bola aj jedna kaviareň. V podstate to boli len tri úzke stoly z úzkych dosák, tri rovnako široké lavice, jedna piecka na drevené uhlie (džiko), veľká hliníková kanvica na kávu, niekoľko termosiek a zopár malých pohárikov. Snažil som sa zistiť, ako to celé vzniklo a čo všetko bolo potrebné na založenie. Vyzeralo to asi takto: Majiteľ zašiel za vlastníkom pozemku, keďže sa kaviareň nachádzala pri hlavnej ulici, a spýtal sa, či tam môže mať kaviareň. Dohodli sa na nejakej sume a prenájom bol vybavený. Potom zohnal niekoľko dosák a majstra, ktorý z nich vyrobil stoly a lavice – naozaj úzke a jednoduché. Džiko, drevené uhlie
a vlastnú čajovú kanvicu doniesol z domu alebo kúpil na trhu. Kaviareň bola hotová.
Kde je povolenie od hygieny? Kde je povolenie od rady miestnych občanov? Kde sú papiere z národného výboru? Kde je živnostenský list, registrácia na daňovom úrade, požiarnici, domová rada či úrad na ochranu životného prostredia? Toto je pekný bordel! Kde sú kontrolóri správnej hrúbky stolov, primeranej rýchlosti pohybu obsluhy, presnej výšky a pevnosti stoličiek? Kde sú kontrolóri hladiny hluku, predpísanej prípravy jedla pre astronautov? A kde sú mračná umelcov, ktorých prítomnosť kazí alebo podporuje umelecký dojem? Kde sú gendrovo vyvážené záchody? Kde je vyvážená farebnosť? Veď sem chodia sami černosi, belochov aby si vozil rovno zo severného pólu. Keď raz budú všetci úradníci, ktorí sa nám starajú o túto zábavu, postávať na ulici ako Masaji, prudko debatovať o niečom a pozerať bezcieľne pred seba, myslím, že to tu začne trochu fungovať.
Keď som sa rozhodol, že ideme vyprážať zelenú kávu, vypukla v dome veľká radosť a veselie. Prípadne, myslím, že to bolo trošku inak – nikto sa na mňa ani nepozrel, kľudne zostali sedieť, takže som začal vysvetľovať, čo je káva, na čo je to dobré, prečo som ju sem doniesol a tak ďalej. Po chvíli bolo konečne džiko rozkúrené, hrniec pripravený a Sekenoi a Ndari sa veľmi tešili, ako budú pražiť kávu. Predháňali sa, kto bude miešať prvý. Po piatich minútach sa situácia však prudko otočila. Prvotné nadšenie sa zmenilo na ťažkú, chronickú únavu končatín spojenú s neliečiteľnou depresiou a obaja cítili naozaj a neodolateľne nutnú potrebu niekam odísť. Obaja Masaji zmizli a Renča zavolala Mamu Penny, ktorá sa tam motala, aby nám kávu vypražila.
Takže káva je upražená, pár dní odpočinutá, nadišiel čas variť nápoj s veľkým K. Opýtal som sa domácich Masajov, myslím, že tam boli opäť Sekenoi a Ndari, či si dajú kávu. Obaja z radosti vyskočili po strop a začali behať po dome, radostne vykrikujúci: „Hurá, káva! Hurá, káva! Konečne konečne!“ Keď som ich takto videl, pridal som sa k nim a, ako veľký tanečník, vystrihol som si niektoré sóla z Labutieho jazera. Keďže všetci majú citlivé uši, začuli to aj ľudia z okolia. Zhŕkli sa masovo okolo domu a začali skandovať: „Kahawa, Kahawa!“ A ja som medzi jednotlivými jeleními skokmi vykrikoval: „Tiež kávu dostanete, kávu dostanete! Vivat Kahawa Tanzania!“ Ako všetci skákali a radostne kričali, psy sa naháňali s mačkami, celé to pripomínalo veľké finále klasického amerického muzikálu.
Tak toto som si opäť vymyslel. Ich prístup bol ich tradičný postoj k jedlu, ktoré nepoznajú. To je okrem ugali, mäsa, ryže a fazule všetko jedlo. Po intenzívnom presviedčaní súhlasili že keď musia, dajú si, ale len trochu.
Na moju otázku, či si dajú kávu, všetci s nadšením a úsmevom odpovedali, že „možno“. Po asi dvojhodinovom presviedčaní nakoniec povedali, že teda „keď musia, tak áno“. Káva im vraj pripomína nápoj, ktorý si pripravujú, keď sú dlhšie vonku s kravami. Volajú ho „medisin“ (medicína) a robí sa z rôznych korienkov, ktoré nájdu v buši. Má veľmi podobné účinky ako káva, je tiež horký, ale chutí úplne inak.
Samozrejme, nedalo mi to a na trhu, ktorý sa konal každý štvrtok, varil jeden miestny muž „medisin“ vo veľkom kotli, aby si trhovníci a návštevníci mohli dať nejaké povzbudenie. Pripomínalo mi to staré rytiny alchymistov, ako sa skláňajú nad svojimi bublajúcimi lektvarmi. Navyše, miestni techniku drevorytiny neovládajú, čiže alchymistu by bolo veľmi ťažké rozoznať. Samozrejme, musel som ho ochutnať aj ja a, ako vidíte, stále žijem. Chutilo to skoro ako káva, len to malo od kávy veľmi ďaleko.
Prvý pokus uvariť kávu som podnikol ešte v časoch neelektrickej éry, teda predtým, než do domu zavítal dvojplatničkový varič. Epické dobrodružstvá so štartovaním malej železnej piecky na drevené uhlie, známej ako džiko, si môžete prečítať v časti o čaji. V živote človek spraví množstvo hlúpostí. Napríklad pokúsiť sa vysvetliť domácemu Masajovi pojem tepelná kapacita. Alebo naučiť deti v africkej škole správne vysloviť „endoplazmatické retikulum“. Ja som sa rozhodol pridať k týmto bláznivým nápadom ďalší – vysvetliť okoloidúcim, okolosediacim a okolostojacim princíp fungovania moka konvice, v ktorej som varil kávu.
