Čaj Chai

Bola radosť sledovať, s akou zábavou tu ľudia miešajú náhodný nápoj v hrnčeku. Pomiešať cukor v čaji pritom vôbec nie je jednoduché – treba k tomu pristupovať s nadšením, energiou a maximálnym odhodlaním. Keď miešaš lyžičkou cukor v čaji, musíš to robiť silno a intenzívne, až kým sa približne tretina obsahu neocitne mimo pohára. Vtedy sa ti na tvári objaví slávnostný výraz – akoby padla manna z neba, severný pól bol práve objavený, doma v skrini sa objavil stroj času, stôl je dôkladne pooblievaný obsahom hrnčeka.

Uvariť čaj v miestnych podmienkach však nebolo len tak. Najprv bolo potrebné rozkúriť džiko – malú železnú piecku na drevené uhlie, ktorá má jednu zákernú vlastnosť: aby horela, potrebuje uhlie. A uhlie nikdy nie je ani približne tam kde je Džiko. Pozývam vás na opis dobrodružnej cesty za varením čaju. Začína sa Renčiným veselým pokrikovaním, že treba uvariť čaj, a končí utieraním stola od rozliateho nápoja. Na začiatku tejto teoreticky dôkladne premyslenej, no prakticky len veľmi približne vykonanej akcie Renča zistí, že čaj nemáme. Zistenie je jednoduché: stačí otvoriť dvojlitrovú termosku, v ktorej čaj bežne býva, otočiť ju hore dnom, a keď nič nevytečie, je jasné, že je naozaj prázdna. V tomto dramatickom momente sa Renča rozhodne, že niekto musí čaj uvariť. Keďže ja som starší európsky ignorant a Sekenoi je milý, nekonfliktný mladý Afričan, hádajte, na koho táto úloha padne.
A akcia sa začína! Táto chvíľa by si možno zaslúžila filmovú klapku, no obídeme sa aj bez nej. Sekenoi, okamžite ako počul zadanie, vyskočil zo stoličky a o päť minút bol čaj hotový. Samozrejme, to je len žart.
Takže, klapka číslo dva. Prvá scéna nevyšla, skúšame druhú. Renča kričí, že treba uvariť čaj, a Sekenoi zaregistruje jej hlas. Pokojne, bez mihnutia brvy, sedí ďalej, hľadí do diaľky a premýšľa, čo to vlastne tá Renča povedala. Keď signál konečne dorazí z uší do mozgu, pomaly sa zdvihne a ide skontrolovať termosku. Ak termoska nie je úplne prázdna, zvyšok čaju vyleje do najbližšieho pohára a ide to s kľudom oznámiť Renči.
 

Po vášnivej diskusii o tom, či je termoska plná alebo poloprázdna (raz možno napíšem knihu s názvom Zbytočné otázky v kuchárskom umení) Sekenoi napokon uzná, že akýkoľvek odpor je márny, a pustí sa do akcie. Slovo pomaly by som chcel zdôrazniť. Veľmi pomaly. Našťastie, s malou železnou pieckou na drevené uhlie, známou ako džiko, väčšinou problém nevzniká. Nachádza sa presne tam, kde má byť – na svojom mieste, niekde približne 50 metrov od domu. Oficiálne môžeme považovať štart akcie za zahájený: termoska je prázdna, tretry zašnurované, trenírky vyžehlené a džiko je na dostrel.
Tým sa dostávame k začiatku kapitoly číslo 2 – Uhlie. Ako som už spomínal, uhlie je zákerné – napríklad sa zvykne ukrývať pod zemou, kde ho takmer nemožno nájsť. Našťastie, to naše je drevené, africké a rozhodne nie pod zemou. Nanešťastie, uhlie dokáže prekvapiť aj inak – ťažko niečo spácha, keď ho vôbec niet. Uhlie nie je ani v kuchyni, ani v obchode, ba ani nikde v dome.

Sekenoi bez zaváhania nasadne na motorku. Keď je už na nej, hneď je jasné, kto tu má hlavné slovo. S istotou a štýlom sa odvezie asi 50 metrov k človeku, ktorý predáva drevené uhlie. Cestou však narazí na niekoľko Masajov, ktorí majú „horúce novinky“ – udalosti uplynulej hodiny, počas ktorej postávali a diskutovali o tom, čo sa stalo. Sekenoi by s nimi rád zostal a prebral aj udalosti, ktoré sa ešte len majú stať v nasledujúcej hodine, na ktorú by ale musel počkať. Napokon si však uvedomí, že Renča by naňho nakričala. A keďže Masajovia majú vo všeobecnosti citlivé uši, mohol by prísť o časť svojho sluchu.
Sekenoi sa domov vráti asi o hodinu, no uhlie stále nemá. Nenašiel predajcu, ale stretol niekoho, kto pozná človeka, ktorý ho predáva. Ten sľúbil, že keď ho nájde, dá mu vedieť.
Timing je perfektný – Sekenoi sa vracia asi hodinu po svojom odchode, presne päť minút pred mužom, ktorý na motorke priváža vrece plné dreveného uhlia. Takže máme Sekenoia, uhlie, džiko, Renču a mňa, hoci stále netuším, na čo som tu dobrý. Nasypať drevené uhlie do piecky a trochu ho podrviť nie je žiadny problém. Nastáva však napätá chvíľa: džiko je vonku, aby nesmrdelo v dome, no keďže tam nie je ani kúsok rovného miesta, treba ho uložiť približne rovno, aby hrniec s čajom nespadol. Napätie vzniká preto, že Sekenoi je presvedčený, že džiko stojí rovno, zatiaľ čo Renča je presvedčená, že je natoľko nakrivo, až sa zvalí nielen džiko, ale aj hrniec. Ja to celé považujem za veľkú zábavu, čím k napätiu pridávam ešte trochu „šťavy“.

Až neskôr som si uvedomil, že pre Masajov môže byť naozaj ťažké postaviť niečo zvislo a kolmo na zem. V buši je totiž všetko nakrivo a pravý uhol sa tam objaví len výnimočne. Konáre, stromy, kríky – všetko rastie šikmo, takže nájsť tam pravý uhol je skutočne náročná úloha. U nás je to pravý opak – raj pravých uhlov a zvislých línií. Všetko je hranaté a kolmé, odmalička sme zvyknutí na to, ako to má vyzerať. Takže džiko a šikmá veža v Pise sú moje dve obľúbené menej kolmé veci.Renča krúti džikom na zemi v rôznych smeroch a snaží sa nájsť čo najrovnejší kúsok miesta. Keď sa jej to konečne podarí, hrdo to všetkým ukazuje. Toto je to pravé miesto, kde džiko zviera pravý uhol so zemou, domom, oblohou, slnkom či s okoloidúcim somárom. Masaji na to nechápavo hľadia a nerozumejú, v čom spočíva rozdiel v polohe džika predtým a teraz.

Celé mi to pripomína počítačovú hru, kde nosíš rôzne veci z jedného miesta na druhé, len aby ti nakoniec padol na hlavu veľký kameň a zabil ťa. A ty stále nechápeš, prečo. Džiko zatiaľ nehorí. Ďalším krokom je ho zapáliť. Na to slúži pevný, hrubý igelit. Zapáliš ho a z igelitu začnú kvapkať ohnivé kvapky na drevené uhlie. Kvapkajú dovtedy, kým sa igelit celý neminie. Smrad umelej hmoty sa rozšíri všade a uhlie zľahka začne tlieť. Keďže by sa to rozhorievalo príliš dlho, treba nad ohňom mávať vrchnákom z vedra. A pozor, nie hocijakým – musí to byť výlučne modrý vrchnák. Iný jednoducho nefunguje. Džiko konečne horí. Akcia prebieha už dve hodiny s nepoľavujúcou intenzitou. Zostáva posledný krok – víťazoslávny a takmer finálny: položiť na džiko asi 2,5-litrový hrniec s vodou a napäto čakať, čo sa stane.

Pripraviť čaj u nás doma v Európe mi po tomto masajskom algoritme pripadá ako úloha pre ľudí s mdlou mysľou a ochabnutými svalmi. Európsky algoritmus je príliš jednoduchý:

• Zapnúť rýchlovarnú kanvicu (operácia na jeden klik).
• Vložiť sáčok čaju do pohára (pre väčšinu ľudí zvládnuteľné bez návodu).
• Počkať dve-tri minúty, kým voda zovrie (časová komplexnosť: smiešne nízka).
• Zaliať čaj a hotovo (stačí šikovnosť na úrovni 5 minút trénovanej dážďovky).

Masajský algoritmus je však iný. Každý krok predstavuje jedinečnú výzvu: uhlie treba najskôr nájsť, potom priviesť, rozdrviť, zapáliť, vyrovnať džiko a nakoniec postaviť naň hrniec s vodou. Celý proces má stovky premenných – každá z nich môže spôsobiť fatálne zlyhanie.
 

Závidím im ich schopnosť premeniť aj tú pre nás najjednoduchšiu úlohu na strastiplnú cestu prekážok a protivenstiev. Napokon však, napriek veľkým obetiam na životoch, morálke a pohonných hmotách, dokážu túto cestu zdolať. A vôbec nevadí, že na jej konci nečaká svätý grál ale len obyčajný čaj.
Darmo, drogy ničím nenahradíš.

Ale keďže nešťastie nechodí len po ľuďoch, ale aj po Masajoch, táto rozprávka nemá dobrý koniec. Zaviedli nám do domu elektrinu, zvanú umeme. A samozrejme, Renča kúpila dvojplatničkový klasický varič (síce som to chcel ja, no nikomu to nepovedz). Domáci naňho najprv pozerali s nedôverou, veď elektrika bola v dome len chvíľu. Siahali na platničky, ktoré boli naozaj teplé, keď sa zapli. Prečo platničky nehrejú, keď kábel nie je v zástrčke, a podobné veci začiatočníkov v elektrickom svete. Za pár hodín si však zvykli a džiko spokojne odpočívalo v rohu, naopak varič bol často v plnom nasadení.
Ale nebojte sa, milé deti, táto rozprávka nemá až taký zlý koniec. Keďže elektrika asi rovnaký čas nešla ako išla, nevarilo sa neustále na variči. Nevarilo sa ani na džiko, pretože to už bola veľká námaha, čo znamená, že sme nemali často čaj vôbec.