Bara-bara cestár

Raz sme sa pešo vybrali na trh do vedľajšej dediny, pretože vo štvrtok sme niečo zabudli kúpiť a nedeľný trh v Ndukai asi 7 kilometrov ďaleko bol našou poslednou šancou. Cesta bola rozbitá a plná jám. Práve vtedy nás predbehlo staré nákladné auto plné trhovníkov a ich tovaru. Auto sa občas nakláňalo, akoby sa malo každú chvíľu prevrátiť, no vodiča to očividne netrápilo. Keď ma míňali, šofér sa naklonil z kabíny a zakričal na mňa zhora: „Mzungu, Bara-Bara!“ V preklade to znamená „Beloch, cesta!“ V jeho očiach bol jasný vyčítavý pohľad, ktorý nebolo možné prehliadnuť. Hneď mi bolo jasné, čo tým myslí – že by som mal tú cestu opraviť alebo aspoň zaplatiť jej opravu.

Zábavné na tom bolo, že na korbe auta viezol asi pätnásť ľudí a niekoľko lopát. Tie lopaty tam mali pravdepodobne na to, aby pomohli vykopať auto, keby zapadlo do jednej z jám. V skutočnosti by táto posádka dokázala cestu opraviť asi za dve hodiny – no zdá sa, že čakajú, až kým im to nezaplatí nejaký "mzungu". Predstavoval som si podobnú situáciu v Európe: miestnou, rozbitou cestou kráča pomaly Afričan. Vedľa neho ide nákladné auto, z ktorého vodič kričí: „Hej, černoch, oprav tú cestu!“ Znie to absurdne, no presne tak som sa cítil.

V okolí bolo veľa ciest – od tých najmenších, určených iba pre kozy a Masajov kráčajúcich v predklone, cez cestičky pre kravy, ľudí a motorky, až po cesty vhodné aj pre autá. U nás by na takú cestu nepustili ani chodcov, najmä preto, že keď tu prší, tak prší poriadne a na svahu sú vo vozovke vyhĺbené hlboké priekopy. Vidno to aj na tom, že pri cestách s priekopami rastú mohutné kaktusy a stromy, ktoré nikde inde v buši nie sú. Tie si dokážu vytvoriť zásobu vody, keď okolo nich tečie voda, a vydrží im to celé obdobie sucha. Priekopy vedľa cesty sú také hlboké, že by mohli slúžiť ako zákop, keby vypukla vojna medzi niekým a bušou. Neviem si však predstaviť, kto by útočil z buše – rozzúrené pštrosy?

To by bolo čudné, hlavne preto lebo pštrosy v buši nežijú. Ale čudných vecí je tam veľa. Ešte som zvedavý, proti komu by vôbec bojovali. Pravdepodobne proti pštrosom z opačnej strany cesty. Ako tak pštrosy poznám, problematické by bolo použitie jám na ceste ako zákopov, pretože pštros do zákopu jednoducho nepasuje – neustále mu trčí hlava. Je to skrátka nezákopový typ. Ale dosť bolo nadnes pštrosov. 
Napríklad v Handeni, najbližšom väčšom meste, sú kanály takmer meter hlboké a asi trištvrte metra široké. Nachádzajú sa pri každej ceste. Keď som volal cez WhatsApp domov, moja mama si to všimla a spýtala sa, či tam niekto do tých kanálov nespadne, lebo je to nebezpečné. Spadne. Na druhú stranu, keď tam niekto spadne, aspoň ho ľahko nájdu, pretože tie kanály nie sú zakryté. Možno ich tak nechávajú zámerne – aby ľahko našli človeka, ktorý tam spadol. Určitá logika sa v tom nájsť dá.

Najpoužívanejším dopravným prostriedkom v Lengusere je motorka zvaná piki-piki. Existuje však jej špeciálna verzia nazývaná boda-boda. Na pohľad sú rovnaké, no boda-boda slúži na prepravu nákladu alebo cestujúcich, ktorí za jazdu platia. Je to nájomná motorka, niečo ako rozdiel medzi autom a taxíkom.
Tieto dopravné prostriedky spomeniem len stručne, podrobnejšie sa im budem venovať v inej kapitole. Motorky v Lengusere prepravujú všetko – od chladničiek až po zásoby pre obchody. Niekedy uvidíte na jednej motorke piatich ľudí, dve obrovské vrecia kukurice a na vrchu toho všetkého človeka, ktorý sedí o meter vyššie, než by mal.

Motorky sú populárne najmä preto, že cesty sú po dažďoch vymleté. Motorka sa ľahko vyhne výmoľom a potrebuje len úzky pás cesty. Stačí pár desiatok centimetrov, aby mohla jazdiť. Autá naopak vyžadujú širšiu a pevnejšiu cestu. Použitie auta má v tejto oblasti svoje problémy. Ak chce niekto v osobnom aute prežiť cestu v zdraví, mal by mať so sebou dvoch ľudí s lopatami. Pri nákladnom aute zvanom tu “Fuso” je to až osem ľudí. Tí síce auto nezachránia ak sa prevráti mimo cesty, ale keď zapadne do jamy, dokážu ho vyslobodiť.

Najdlhšia cesta, ktorú sme absolvovali na motorke  piki-piki je cesta do Handeni. Vedie do štyridsať  kilometrov vzdialeného väčšieho mesta s približne 100-tisíc obyvateľmi. Napriek tomu vyzerá úplne inak, ako by ste čakali. Keď som začiatkom júna prišiel do Mbogoi, polovica cesty bola zničená. Viedla tam len  vyjazdená úzka stopa pre motorky, miestami až 30-centimetrov hlboký piesok a pozdĺž jamy vymleté vodou. Keď som odchádzal, cesta už bola široká, vyvalcovaná a dokonale prejazdná.
Do oblasti prišli parné valce s čínskymi nápismi, cisterny s vodou a za dva mesiace cestu kompletne opravili. Dokončili aj päť z ôsmich mostov, aby sa dalo pohodlne prejsť. Mosty tam však nie sú kvôli riekam alebo údoliam. Sú tam preto, aby voda stekajúca z kopcov počas dažďov  nestrhla cestu. Mosty však neopravovali Číňania, ale Afričania. Bolo ich tam toľko, že niekedy ani nebolo vidieť samotný most – bol celý obsypaný ľuďmi, tváriacimi sa že pracujú. Rýchlosť, s akou opravili cestu a mosty, je pre miestnych vlastne zlou správou. Pred rokom  im priviedli do dediny elektrinu, teraz majú novú cestu. Ich tradičný spôsob života sa pomaly, ale isto končí.
 

Údržba chodníkov, po ktorých chodia ľudia, je prekvapivo jednoduchá. Ak sa nejaký krík alebo konár začne nebezpečne nakláňať do cesty – či už zo zvedavosti, mladíckej nerozvážnosti alebo dôstojnosti staroby – dostane ranu palicou. Okoloidúci mu uštedrí jeden presný zásah. Masajovia totiž nosia palicu vždy pri sebe, ako univerzálny nástroj na všetko – od podopierania sa cez pasenie kráv až po výchovu neposlušných kríkov. Zaujímavé je, že každý okoloidúci udrie iba raz. Ďalší spraví to isté, a ten po ňom tiež. Vďaka tejto jednoduchej, no efektívnej  stratégii zostávajú chodníky priechodné nielen pre ľudí, ale aj pre kravy – a dokonca aj pre mzungu.

Asi ste pochopili, že existuje niekoľko úrovní kvality chodníkov, ktoré vznikli prirodzene a slúžia svojmu účelu. Najzábavnejšie sú chodníky pre kravy. Sú vysoké asi meter, nad nimi sa klenú kríky, ktoré majú jasný plán – zmrzačiť vás, strhnúť oblečenie alebo zanechať bodliaky. Tie sa dostanú všade – pod trenírky, do topánok – a nájdete ich ešte niekoľko dní po výlete. Masajovia to riešia jednoducho. Predklonia sa približne do pravého uhla a tunelom rýchlo prebehnú. V tejto situácii pripomínajú kreslený film, len sa menej za nimi práši. A veľmi pravdepodobne sú skutoční a nie nakreslení, aj keď niekedy človek nevie. 
Niekoľkokrát sa mi stalo, že som pri pasení kráv padol za obeť špeciálnemu kríku so spätnými háčikmi. Ich jediným cieľom je vyzliecť vás, znehybniť a pripútať na miesto činu. Ako pravý mzungu som, samozrejme, nerozoznával, ktorý krík ma môže dobodať, ktorý ma môže zachytiť a ktorý tam len tak stojí a pobavene sleduje zápasiaceho Mzungu uprostred buše. Som však presvedčený, že blízko každého kríka „chytača“ stojí mäsožravá rastlina, ktorá ešte neraňajkovala a práve premýšľa nad tým, či by som jej nechutil. Na druhej strane, aspoň by som sa dozvedel, či som ľahko stráviteľný.