A čo sa dialo neskôr, patrí medzi moje najsilnejšie zážitky z celej Afriky. Byť svedkom veľkej masajskej oslavy, na ktorej sme boli dvaja mzungu, belosi, a bolo úplne jasné, že to nebolo pre turistov – bolo to celé pre nás.
Tak sme sa po slávnostných obradoch vrátili domov na chvíľu si oddýchnuť. Po dlhodobom pozorovaní miestnych obyvateľov som prestal chápať, ako sa vlastne líši pracovné nasadenie od oddychu. Možno po niekoľkoročnom intenzívnom sledovaní by som dokázal objaviť drobné odchýlky medzi týmito dvoma stavmi.Zatiaľ som však bol stále sana mzungu, veľmi biely. Po pár hodinách, asi tak okolo desiatej, Sekenoi zavelil: „Ideme na šou.“ Toto som ešte nevidel – a o polhodinu sme už sedeli na motorke a niekam sme išli. Púha pol hodina od prvého povelu. Je rozhodnuté – prihlasujem Sekenoia do pretekov Formule 1.
Cesta v trojici na motorke nočnou bušou bola omnoho príjemnejšia ako cesta na obed na obrady. Nevymetali sme všetky kríky okolo cesty. Keď sme dorazili na miesto, bola tam príšerná tma. Svietili len hviezdy a asi päť žiaroviek napájaných zo soláru. Žiarovky svietili rovnako silno ako hviezdy, takže si to mohli pokojne odpustiť. V bome bol strašný hluk – všetci spievali svoje minimalistické melódie, hučalo to tam ako v Mordore. Najprv ma napadlo, že sa všetci tešia, že prídu dvaja mzungu, belosi, a bude ďalšie mäso. Neviem, či sa tešili, ale nezjedli ma. Teda aspoň dúfam.
Pretože hluk zo spevu stovák hrdiel bol všade naokolo, skôr som vycítil ako uvidel ľudí. Väčšinou to boli bojovníci, ale medzi nimi bolo aj pár starších mužov. Stáli v kruhu a spievali. Bolo ich v tom kruhu približne sto. Stále trochu s rešpektom, aby som sa náhodou nestal článkom masajského potravinového reťazca, som sa priblížil a snažil sa nakuknúť dovnútra kruhu. Tam akurát skákali dvaja bojovníci do výšky s cieľom ukázať, kto vyššie vyskočí.
Ako som neskôr pochopil, v kruhu bol aj organizátor, ktorý občas rozhodol, kto skočil vyššie. Ale často to rozhodli aj diváci – tým, že vískali, skákali do kruhu, silno dupali, všetko za stáleho spevu. A to som bol stále iba na začiatku. Ďalej boli ešte dva, približne rovnako veľké kruhy, pretože do jedného by sa všetci nepomestili.
Ak som správne pochopil organizáciu týchto spievajúcich kruhov, tak ľudia stáli v kruhu a spievali. Počuli ste slovo génia. Vo vnútri kruhu občas tancovali mladé dievčatá, tancovali a spievali dospelé ženy, alebo proti sebe skákali bojovníci. Inak cez kruh neustále niekto pobiehal, parodoval tancujúcich. Taký ľahší chaos. Neskôr sa však ukázalo, že spevák lomeno organizátor, lomeno vedúci cirkusu, to mal pevne pod palcom. On určoval, aká pieseň sa bude spievať, a keď sa kruh veľmi zúžil, zastavil šou, rozohnal ľudí palicou a pokračovalo sa ďalej.
Neboli to však stále iba tri kruhy. Niekedy sa skupinka rebelov, ktorým sa nepáčil playlist speváka, odtrhla, urobila si vlastné koliesko a začali si spievať vlastné, aj keď podľa mňa stále tie isté pesničky. Ľudia zo starého, unaveného kruhu sa väčšinou pripojili k nim, chytili druhý dych a veselo spievali, tancovali, vískali a poskakovali ďalej.
Po chvíli som ale začal byť z hypnotického spevu, dookola opakujúceho tú istú melódiu s tými istými slovami, a pobiehania medzi jednotlivými kruhmi, jemne unavený. Už som sa trochu rozkukal, tak som zbadal Alojza, ako sedí na zaparkovanej motorke. Keďže som ako správny Slovák nezabudol z domu zobrať nejaký alkohol, veľmi radi ma privítali. Na tej oslave som si však nevšimol nikoho, kto by bol opitý alebo pod vplyvom iných drog. Pár kúskov tam bolo trochu podozrivých, ale žiadne veľké extrémy. Zrejme sa namiesto drog dokážu zhypnotizovať niekoľkohodinovým minimalistickým spevom.
Keď som sa pridal k Alojzovi a sadol si, zistil som, že za mnou chodí kŕdeľ asi pätnástich detí. Tak si hovorím – deti sú najhladnejšie, to je koniec. Ale ani tieto ma nakoniec nezjedli. Možno preto, že som bol biely, tak ma bolo v tej tme veľmi dobre vidno a chodili za mnou ako za svetlom. Ale svetlo si dalo pár poldeci, odohnalo deti a večer bol omnoho príjemnejší. Neskorá večera sa odkladá.
