Sikuku obrady

Raz ráno prišiel starosta Muníkity a požičal si hrable. Žiaden smiech? Vám to nepripadá smiešne? Tak ešte raz: raz ráno prišiel starosta Muníkity a požičal si hrable. Stále nič? Chápem – ani mne táto príhoda nepripadala smiešna, kým som nepochopil všetky súvislosti. Muníkity žije v pomerne veľkej bome. Myslím, že majú stovky kráv, nepočítam ovce a kozy. U nás majú hrable hádam aj ľudia, ktorí žijú v činžáku. Pred 10 miliónmi rokmi Big Bang, a teraz hrable! Tieto inovácie raz pochovajú celú ľudskú rasu. Neviem, či hrable poslúžili tak, ako mali. Myslím, že sa nevrátili. Asi si ich vzala Nagitok – neexistujúci duch-zlodej. Takže ešte raz, na záver: ráno prišiel starosta Muníkity a požičal si hrable.

Do Mbogoi som prišiel akurát na začiatku plesovej sezóny. Ich oslavy, zvané sikuku, sa začínali teraz, pretože prestali silné dažde, kukurica vyschla, a mali vlastnú kukuričnú múku. Mladí Masajovia ešte neodišli pracovať na Zanzibar. Na sikuku sa všetci veľmi tešili, pretože bude veľa jedla – hlavne ňama, čo je zľahka opečené mäso z kravy – a bude šou. Táto šou bola niečo ako ich diskotéka, ktorá prebiehala bez akýchkoľvek hudobných nástrojov alebo reprodukovanej hudby. Všetko si zabezpečovali Masajovia sami svojimi hlasmi. Veď nemajú žiadne hudobné nástroje. Nikto mi doma nechcel veriť, a na otázky „To nemajú ani píšťalku, ani bubon?“ som stále odpovedal rovnako: nie. Ale predsa som sa trochu mýlil. Na jednej sikuku som videl motorku, ktorú používali ako hudobný nástroj. Majiteľ motorky na nej sedel, naštartoval motor, ktorý vydával hlučný zvuk, a pridával plyn do rytmu hudby. Jediný masajský hudobný nástroj je teda motorka.

To, že obdobie osláv sa začína, nám prezradilo niekoľko znakov. Ako som už spomínal, Munikity si požičal hrable, a zároveň aj všetky stoličky, ktoré boli v dome a okolí, a všetky baterky určené na pohon soláru.
Nespochybniteľným znakom bolo, keď Sekenoi o deviatej ráno zahlásil: „Obliekajte sa, hneď ideme na sikuku.“ Pane, ozaj. O 12:00 sme vyrazili. Išli sme traja na motorke, ako to tam býva obvyklé, ale po ceste sme stretli iného Masaja na motorke, tak som dostal pokyn, nech si k nemu presadnem.

Ten dobrý muž, vždy keď sme niekoho stretli, kto išiel na oslavu pešo, cítil potrebu sa s ním porozprávať alebo naňho niečo zakričať, bez toho, aby spomalil. To zakaždým znamenalo, že sa zviezol do kríkov.
Keď sme takto skontrolovali takmer všetky kríky popri ceste, či náhodou niektorý z nich nie je akácia, dostali sme sa až do väčšej miestnej bomy, kde mala táto udalosť prebiehať. Je to skrátka veselý národ, ktorý má nohy celé dopichané.

Keďže neobjavili krásny zvyk sláviť len tak pre nič za nič, táto oslava bola venovaná Munikityho dcére, ktorá práve dosiahla plnoletosť a mohla sa vydávať, a človeku zvanému Simba. Ten už bol plnoletý dávno, dokonca až natoľko plnoletý, že prestal byť bojovníkom a stal sa z neho muž. Snažil som sa neskôr zistiť, čo takáto zmena preňho znamená v praktickom živote, ale dozvedel som sa len, že už nemôže nosiť vlasy – čiže mu oholia hlavu – a nemôže robiť tak veľa hlúpostí ako keď bol bojovníkom.

Na úvod nás hneď zaviedli dozadu medzi stromy, kde bola kuchyňa. Kuchyňa v tomto prípade znamená, že v zemi bol vykopaný úzky plytký zákop, v ktorom horeli ohne, a na ohni boli postavené obrovské hrnce, v ktorých sa varila ryža. Nebola to čistá ryža, ale obľúbený pilau – vlastne ryža so špeciálnym korením.
Keď bola ryža v hrnci hotová, presypali ju do veľkého 200-litrového suda. Vraj na túto sikuku nakúpil Munikity 600 kg ryže. Každému z nás dali veľkú misku, v ktorej bolo asi kilo pilau. Keďže sme boli vážení hostia, uvoľnili nám stoličky.

Neboli tam stoly, a miestnym zvykom je jesť všetko, čo sa aspoň trochu dá, rukami. Miska s pilau stála pred nami na zemi a my sme si naberali jedlo rukami a dávali ho do úst. Kam inam by sme ho dávali? Pretože to bolo zo zeme na stoličku ďaleko, polovica skončila na zemi. Všetci ostatní, civilizovaní miestni obyvatelia, sedeli na zemi a jedli zo zeme rukami.

Ďalšie jedlo, ale až s niekoľkohodinovým oneskorením, bolo zlatým klincom každého sikuku dňa. Mäso piekli a údili na provizórnych stoloch postavených z kríkov, pod ktorými bol založený oheň. Všetci návštevníci už niekoľko hodín netrpezlivo očakávali, kedy bude hotovo. Neviem, podľa mňa by hotovo bolo asi tak za štyri až päť dní, ale jesť nedovarené, polosurové, žuvacie mäso je tunajším obľúbeným zvykom. Ako vzácnym hosťom cudzej bielej farby nám vybrali ten najlepší kúsok a zobrali nás vedľa, aby nám ho ostatní nezjedli. Po niekoľkých pokusoch požuť kravu, ktorá podľa môjho skromného názoru bola ešte živá a tíško bučala, som to vzdal a mäso sme nenápadne darovali tým, ktorí sa naň najviac tešili.

Celé opekanie kravy, ľudia čakajúci na zľahka opečenú nyamu a kuchári, ktorí sa snažili zľahka opiecť kravu, prebiehalo v provizórnej ohrade z akácií. Bola to kruhová ohrada s priemerom asi 15 metrov.
Tak ako v niektorých reštauráciách bývajú vystavené obrázky jedál, pri vchode do tejto ohrady boli vystavené vnútornosti a hlava dotyčnej kravy. Obrázok radšej nedávam, pretože slabšie povahy by to mohli vzdať. Dobrú chuť.
Ohrada, ktorá chránila zbožňovateľov ňami a ňamu, bola pomerne dosť ďaleko od bomy, osady. Približne 70 metrov, aj napriek tomu, že okolo a v bome bolo miesta dosť. Nemusím o všetkom vedieť, prečo sa to tak deje. Okolo ohrady boli v rôznych vzdialenostiach, pod vyššími stromami, poukladané stoličky do kruhu. Tieto kruhy boli asi štyri a na nich sedeli bábovia. Bába je dedo, starý muž. Podľa všetkého boli rozdelení podľa rodinných okruhov, ako sa ktorý poznali. A samozrejme, ako vždy, pokojne alebo vášnivo debatovali o veciach, ktoré určite potrebujú vytrvalý a dlhý dialóg. Napríklad o zložení mesiacov Jupitera, zeleninovom prívarku a verím, že nevynechali ani mojich obľúbených Eskimákov.

A už sa to blíži. Idú hostia. V diaľke počuť rev motoriek a tí, čo sú už na mieste, zvedavo vyhliadajú smerom k hluku. Aby som to objasnil, všetci majú rovnaké motorky s objemom 125 cm³. U nás je to považované za veľmi malú motorku, až smiešne smiešnu. Nemá však zvuk ako naštvaná mucha, ale znie ako traktor. Pre našinca mohol rev vzdialených motoriek znieť ako rachot blížiaceho sa veľkého množstva traktorov. Človek by si pomyslel, že poľnohospodári idú protestovať.
A už sú tu. Prvé motorky vchádzajú do bomy a robia slávnostné jedno až päť koliečok. Masaji na nich sú z väčšej diaľky viditeľní ako cudzí, pretože sú oblečení podľa jemne inej módy. A naraz autobus. Autobus. Takéto dačo som tu nevidel a myslím, že ďalší rok ani neuvidím – možno aj hlavne preto, že tu nebudem. V autobuse sú ženy a traja Swahilci, ktorí sa snažia šoférovať.

Slávnosť môže začať. Ženy sa stále držia okolo autobusu, tancujú, pokrikujú, ale zostávajú v hlúčiku. Muži urobili kruh, v ktorom stojí oslávenec Simba s kusom kože pripevneným okolo hlavy. To, aby vyzeral ako lev, keby si ho niekto náhodou pomýlil s niekým iným. Všetci v kruhu veselo pokrikujú, občas spievajú kúsok pesničky. Do toho sa miešajú výkriky, občas aj škreky. Menej disciplinovaní prebiehajú cez kruh, skáču do neho, na nich zas kričí organizátor, a tak. Je to farebné, hlučné, veselé – exotika ako pre turistu. Sme tam ale iba my, ako jediný dvaja mzungu, tak verím, že je to celé naozaj. Potom sa kruh spojí a vydá sa ako sprievod smerom, naozaj netuším kam. Sprievod sa často zastavuje, všetci spievajú, výskajú a smejú sa.

Obrady pokračujú tým, že Simba niekam ženie kravy a potom ich odniekiaľ ženie nazad. Jediná symbolika, ktorú som asi pochopil, je, že takto symbolicky končí ako bojovník a už pasie kravy poslednýkrát. Ale asi sa mýlim, ako vždy. Ďalšia časť domácich zvyklostí je veľmi zaujímavá. V ohrade na kravy, veľkej asi 50 × 50 metrov, chodia muži aj ženy potichu, pomalým krokom dookola. Otočia sa týmto tempom asi trikrát, a za hlbokého ticha sa tvária neuveriteľne vážne. Hlavy, tváre a krky majú výrazne pomaľované červenou hlinkou.
Pri tomto obraze sa mi stala zaujímavá príhoda. Ako správny mzungu som pobehoval okolo s fotoaparátom a snažil sa to zachytiť celé čo najlepšie. Naraz nemôžem zdvihnúť nohu. Pozriem sa dole a šliapol som do asi najväčšieho kravského lajna na svete. Malo v priemere asi meter a mohlo by kľudne slúžiť ako pohyblivý piesok. Prípadne kravy nachystali pascu na turistov. Ako mohli vedieť, že tam budú turisti, keď tam žiadni nechodia? Asi to majú  zle premyslené.
 

Keď skončili s chodením dookola, postavili sa do polkruhu, a oproti stáli mladé dievčatá vo veku asi deväť až trinásť rokov, možno aj menej – naozaj to neviem odhadnúť. Mladí Masajovia stáli v polkruhu a spievali svoje piesne. Oproti nim stál kŕdeľ dievčat, z ktorého občas vystúpili dve a smiešne trasú plecami smerom k chlapcom. Keď prídu veľmi blízko, z polkruhu vybehne malý hlúčik, ktorý skočí pred dievčatá a strašlivo máva palicami. Obidve skupiny – muži aj ženy – sa potom zaradia nazad a opakujú to stále dokola. A ja si medzitým vytrvalo čistím topánky od kravského lajna.

Keď som si na vlastnej koži overil, že neplatí múdrosť.”Nevstúpiš dvakrát do toho istého lajna”, prichádza ďalšia dôležitá časť. Každý musí ísť zjesť asi kilo ryže pilau. Na obsluhu je pripravený špeciálny stan. Mne sa tam však nepodarilo dostať. Za prvé tam bolo strašne veľa ľudí a veľký tlak. Za druhé, svoje kilo ryže na dnes som si už zjedol.
Jedia ale iba muži. Keď sa všetci najedia, musia sa schovať. Je to preto, že jeden z mála zvykov, ktoré Masajovia dodržiavajú, je zákaz vidieť ženy jesť. Toto pravidlo platí dokonca aj doma, v súkromí.
Ani som si to predtým nevšimol. Roda, Sekenoiova sestra, brigádovala chvíľu v obchode. Vždy, keď sme jedli, si zobrala misku vedľa a tam ju potajomky zjedla. Asi som sa zle vyjadril. Nezjedla misku, ale jedlo, ktoré v nej bolo. Keď už boli všetci najedení, situácia sa upokojila. Myslel som si, že je koniec. Nebol – mýlil som sa. To najlepšie ešte len nasledovalo.