U nás to máme všetko veľmi jednoduché. Človek sa napríklad zobudí v nedeľu popoludní, cíti, že niečo nie je v poriadku, a tak skočí do obchodu a kúpi si čiapku. V Mbogoi, v mojej najobľúbenejšej dedinke, sa človek zobudí v nedeľu popoludní, zistí, že čiapka sa tam kúpiť nedá, a tak môže pokojne oddychovať až do štvrtka
Ak si chcel niečo kúpiť, napríklad oblečenie, nielen základné potraviny, pivo alebo koňagy, alebo získať prehľad o cenách kráv, oviec, či len tak postávať v hlúčikoch a sledovať nezvyklý cvrkot, musel si si počkať do štvrtku. Vtedy bol trh, zvaný Soko. Trhovisko, kde to celé prebiehalo, sa začínalo asi 20 metrov od domu, v ktorom som býval, takže na trh som to nemal naozaj ďaleko. Zo začiatku, keď som chcel ísť na trh sám, mi Sekenoi odporučil, nech radšej nejdem, pretože som ešte sana mzungu. To znamená, že som ešte veľmi biely, veľmi beloch. Zrejme tým nemyslel farbu mojej kože, aj keby mal pravdu, ale skôr to, že som ešte neovládal ani základné zvyky a mohol by som niekde vyvolať konflikt.
V skutočnosti chodiť na trh soko s Masajom bolo veľmi užitočné, pretože Masaji sú svetoznámi lakomci. Teda, že sú chudobní a veľmi neradi platia navyše. Napríklad, potreboval som čiapku, tak som dal Sekenoiovi peniaze a išli sme kúpiť čiapku. Keď som si vyhliadol tú pravú, čiernu, s logom čínskej pumy, rukami-nohami som sa opýtal toho dobrého muža, ktorý predával čiapky, koľko tá čiapka stojí. Ten dobrý muž mi povedal dobrú cenu – 12 000 šilingov, čo je asi 3,5 eura. A Sekenoi mu povedal: „Dám ti 2000. Berieš, alebo neberieš? Inak nechceme nič.“ Zobral.
Vždy, keď bol čas trhu, obklopili náš dom Masaji vo veľkom množstve. Pretože trh prilákal zo širokého okolia všetkých Masajov a Masajky, aby si nakúpili alebo len tak prišli, pozdravili známych a predebatovali závažné problémy sveta. Okolo Renčinho domu sa združovali preto, že tam bol jediný masajský obchod v dedine, kde si mohli kúpiť koňagy, malinovku alebo pivo. Vtedy sme s Renčou radšej sedeli vo vnútri v dome a čakali, kým tento nával prejde. Ja preto, že síce o mne určite už všetci počuli, ale nevedel som ani po svahilsky, ani po masajsky. Renča preto, že keby vyšla von, každý ju chce pozdraviť a ponúknuť, nech sa zaradí do debatného krúžku na kus reči.
Tak sa vždy stalo, že keď tak urobila, všetci začali hovoriť po masajsky. Masajčina je tajná reč, ktorou sa dorozumievajú Masaji. A keďže po masajsky nevedela, stála tam, usmievala sa a rozmýšľala, ako odtiaľ ujsť. Takže sme preventívne sedeli v dome a čakali na zotmenie.
Prví trhovníci sa začali trúsiť medzi ôsmou a deviatou ráno. To ale ešte neprišli nákladné autá fuso plné tovaru a trhovníkov. Boli to väčšinou predavači, ktorí niečo piekli, varili, vyprážali alebo údili. Najlákavejším jedlom na trhu bolo takzvané ňama – mäso z kravy, údené alebo pečené, natiahnuté na papekoch pri ohni. Pre mňa bolo absolútne nepožuteľné, pretože moje malé zuby sa pred ich obrovskými mohli schovať. Tak som ich držal schované. Ňama ale nebola každý štvrtok, záviselo to od toho, ako kuchári, ktorí ňamu pripravovali, odhadli, koľko bude ľudí, pretože ňama bola veľmi drahá. Keď sa už človek rozhodol, že je vhodné kúpiť si ňamu, či už pri príležitosti nejakého sviatku, že napríklad predal kozu, alebo len tak, že má veľa peňazí, tak mu trhovníci ňamu úhľadne zabalili do vetvičiek s listami z natrhaných kríkov namiesto igelitových tašiek.
Môj najväčší zážitok z trhu zvaného soko je pitie takzvanej medisin. Všetci okolo vedeli, že som rodený kaskadér, a tak trvali na tom, nech ich medisin – čo je nápoj, ktorý si varia z korienkov v buši, keď sú tam dlhšie s kravami – ochutnám. Miestny alchymista varil tento lektvar už od rána a tváril sa, že dnes to bude extra pochúťka. Každému nám nalial do umelohmotnej misky asi tak 3 deci tohto elixíru. My sme si samozrejme sadli do kruhu a tvárili sa, že sa rozprávame. Ja som sa rozlúčil so životom a medisin som vypil. Malo to zaujímavú horkastú chuť, a keby sa do toho dala klobása, cukor a vypražilo by sa to, dalo by sa to aj jesť. Veľmi mierne to pripomínalo kávu a malo to podobné povzbudzujúce účinky.
Keďže asi stále žijem, celú akciu s medisin som prešiel bez ujmy na zdraví.
Na trhu sa predávali aj kravy, kozy a ovce. Tu som sa prvýkrát stretol s mocnou rukou štátu Tanzánie. Modelový príklad: Masaj predal kravu a musel s kupcom zájsť za človekom – Svahilcom – v modrej bunde, ktorý mal registračnú pokladňu. Tento úradník mu vyrubil daň, ktorú musel kupujúci na mieste zaplatiť. Potom obaja zašli za Amosom. Amos nebol svetoznámy zakladateľ učiteľstva, ale asi 321-ročný Svahilec, ktorý vedel písať. Na papier napísal, kto kravu predal a kto ju kúpil. Na papier pridal pečiatku a tento dokument venoval kupujúcemu. Zrejme sa toto potvrdenie o kúpe a predaji robilo preto, že predávajúci, keď urobil dobrý kšeft a predal kravu, mal pocit, že má veľa peňazí. Išiel do bufetu, pravdepodobne k nám, a vypil veľa koňagy. Ráno, keďže si nič nepamätal, márne hľadal kravu, s ktorou išiel na trh.
Okrem domácich zvierat sa na trhu predávalo všetko. Látky v kvalite, farbách a vzoroch, aké asi ani neexistujú. Sušená šťava z cukrovej trstiny, žuvací tabak, čínska super lacná elektronika, liečivá pre zvieratá, vyprážané sladkosti, ovocie, zelenina, plastové aj hliníkové riady. Ani na všetko si už nespomeniem, ale bolo tam naozaj všetko, na čo si spomeniete vy. A trh bol plný kupujúcich. Masajky konečne prišli z bomy do civilizácie.
Vcelku zábavné bolo chodiť s Renčou kupovať na trh kozu. Teda, Renča išla kupovať kozu, a ja som išiel dva kroky za ňou, lebo som sa tešil na polievku. Renča sa v kozách vyznala asi podobne ako ja, tak na trhu vždy našla nejakého kamaráta, ktorý jej pomohol vybrať. Ceny boli veľmi kolísavé, pretože keď bolo veľa osláv – sikuku, všetky kozy boli zjedené, a cena stúpla. Často sa podarilo kúpiť kozu aj mimo trhu, priamo v bome, ale to musel Sekenoi behať asi dva až tri dni, a vôbec ho nebolo.
Keď už Renča po dôkladnom ohmatávaní, obzeraní a debatovaní vybrala kozu vhodnú na koziu polievku, zašla za černochom, ktorý mal registračnú pokladňu, aby zaplatila daň. Potom išla za Amosom, nech vystaví doklad o predaji polievkovej kozy pre bielu Renču. Vtedy nám prezradili, že ak kozu nechceme ďalej chovať, ale ide ju hneď zjesť, netreba jej doklad ani platiť daň. Tak sme si daň vypýtali naspäť, už sa nepamätám, či nám ju vrátili alebo nie. Kozu sme odviedli domov a postavili ju do tieňa mohutného kríka, aby si trošku odstála.
Najprv som si to veľmi nevšímal. Keď som si však uvedomil, koľko tam stoja potraviny vzhľadom na ich príjmy, nechápal som, ako dokážu vôbec prežiť. Ako sa dokážu najesť. V úvode som už spomínal, že príjem miestnych je fantasticky nízky. Vzhľadom na kurz eura a tanzánskeho šilinga sa pohybuje medzi 15 až 45 eurami na mesiac. Kuchárka alebo pastier však väčšinou zarobí tých pätnásť eur. Neviem, koľko zarobia šikovní majstri fundi, ale môže to byť aj niekoľkonásobne viac. A teraz ceny potravín. Stále musíte myslieť na to, že priemerný príjem je tam približne 25 eura, ale skôr menej. Je to, ako keby kilo múky u nás v obchode stálo 100 eur. Sociálne nepokoje by zrútili tento systém asi za dva dni. Zato v Mbogoi vládol zúrivý sociálny pokoj.
Ceny potravín. Liter oleja asi 1,5 €. Múka 1 €. Benzín v priemere 1,2 €. Ryža 1 €. Kukurica 100 kg od 32-52 € podľa sucha. Cukor kilo 1 – 1,5 € podľa počasia. Kapusta (stredná) 0,5 €. 5 paradajok (cca kilo) 0,35 €. 8 zemiakov 0,35 €. Banán 1 ks 0,04 €. Toto sú ceny v lete (tam zime) 2024.
Ale už je čas, aby sa to začalo, pretože do dediny pribudli nákladné autá zvané fuso, plné tovaru, trhovníkov a lopát. Lopaty boli pripravené na to, keby fuso niekde zapadlo, aby ho mohli vykopať.
A už rozkladajú svoje stánky. Kostry stánkov sú na trhovisku už pripravené, stačí len natiahnuť žltú plachtu. Je to miestami až hrôzostrašná zmes kriku, farieb, vôní a pohybu. Stánky sú plné tovaru – farebné látky naskladané na seba, oblečenie nahádzané na kopu, topánky uložené rovnako chaoticky, často pri nich pospávajúci trhovníci, zelenina, ryby, elektronika, mobily , liečivá pre zvieratá, žuvací tabak, sušená trstinová šťava, tabuľky na kontrolu zraku, čiapky či bicykle.
Na okraji stáli nenápadné a vetché stánky Masajov s obchodným talentom. Často mali iba jeden alebo dva druhy tovaru a vyzeralo to, akoby čakali, kým sa im stánok z vysušených krivých doštičiek zvalí na hlavu. Pri nich stáli hlúčiky veselo debatujúcich Masajov. Niekedy obkľúčili stánok tak, že nebolo vidieť, kto kupuje a kto predáva. Občas sa mi stalo, že som, samozrejme v sprievode niekoho známeho, bol jediný beloch na celom trhovisku. Trhovníkom zažiarili oči, keď ma zbadali. Predstava, že si od nich niečo kúpim za osemnásťnásobne vyššiu sumu, ich nadchla, pretože pre nich som nekonečne bohatý mzungu. Radostná iskra však okamžite zhasla, keď videli, že je so mnou nejaký Masaj.
Asi samostatnú kapitolu by si zaslúžila časť trhu – niečo ako teleshopping. Tam pekne oblečený Svahilec s mikrofónom a reproduktorom vykrikoval, že bez zázraku, ktorý predáva, nemôže predsa nikto žiť. Okolo stál pomerne veľký kruh ľudí, a vo vnútri, spolu s predávajúcim, bol vždy aj traktor. Tým som nesmelo naznačil, že v Mbogoi je traktor. Modrý.
Asi najviac vtipný superakčný teleshoppingový tovar bola fľaša naplnená fialovou tekutinou. Predávajúci prelial asi štvrtinu obsahu do druhej fľaše a dolial to obyčajnou vodou. Podľa jeho vlastných slov, a nebol dôvod mu neveriť, obe chutili rovnako – bola to nekonečná malinovka. Neskôr pri dome sedel Charles, ktorý jednu takúto malinovku kúpil, tak som ju ochutnal. Bola to cukrová voda s modrou skalicou. No nekúp takýto zázrak.
