Go cows!

V krajinách, kde majú vo všetkých štátnych inštitúciách na stenách obrazy prezidenta, by som navrhoval nahradiť tento obraz obrazom kravských zadkov. Určite by to bolo často upokojujúcejšie.

V oblasti Lengusero je odjakživa veľký problém s vodou. V lete prichádzajú silné zrážky, ktoré zmyjú cesty, pár ľudí sa utopí, a na konci zimy nastáva také sucho, že Masajovia musia s kravami odísť niekam k vode, inak by dobytok uhynul od smädu. Niekto tam už skúšal navŕtať studňu. Tá je však hlboká 100 metrov a voda z nej je tak veľmi mineralizovaná, že sa nedá piť. Ako jediné fungujúce riešenie sa ukázalo postaviť priehradu. Asi päť až šesť kilometrov od dediny, kde som býval, sa nachádza napájadlo zvané Bondeni. Na konci zimy však úplne vyschne. Ak by sa tam postavila priehrada, tento problém by sa vyriešil. Cieľ bol teda jasný – postaviť priehradu. Značnou sumou na ňu prispela aj Renča. Bohužiaľ, realizácia prebiehala stopercentne v africkom duchu, plnom odborníkov a praktických riešení. Celý tento príbeh som len počul, pretože tam takmer nikto nevie písať, a zrejme o ňom nikto nikdy nič nenapísal.
Keď starosta Munikiti nazbieral dosť peňazí a usúdil, že je čas stavať priehradu, odišiel do Handeni, najbližšieho veľkého mesta. Tam našiel človeka, ktorý mal báger a sebavedomie. Ten mu sľúbil, že priehradu postaví. Okrem niekoľkých veselých udalostí – napríklad že bager bol častejšie pokazený než funkčný a bagristovi sa tiež neustále kazila motorka, ktorá bola v podobnom stave – prebehlo všetko v rámci normy. Náš odvážny staviteľ priehradu sám navrhol, spočítal, zameral a zrealizoval. Skrátka, prišiel s bagrom a nahrnul asi 5-7 metrov vysoký val zeminy, ktorým prehradil malé údolie. Veľká sláva! Budú mať vodu! Škoda, že Tanzánia nevyhlásila tento deň za štátny sviatok. O chvíľu však nastal malý problém. Po dvoch týždňoch prišla veľká voda a priehradu pretrhla. Odvtedy je všetko po starom – vodu ťahajú z hlbokých jám kýblami pre dobytok, a keď sa voda minie, kravy putujú tam, kde voda je.
 

Keď už som tam bol, samozrejme, že som si chcel vyskúšať to, čo Masajovia robia celé dni – pasenie kráv. Buď ako Masaj, dýchaj ako Masaj, jedz ako Masaj, spievaj ako Masaj, pas kravy ako Masaj. Ešte raz poviem Masaj a už tam naozaj dám bodku. Masaj. Začalo sa to celkom nevinne. Sekenoi hovorí: „Ideme napájať kravy do Bondeni, poď aj ty.“ Hovorím si, prečo nie, aj ja som bol trochu smädný. Tak sme išli do Bondeni. Samozrejme, na motorke. Tam sme malú chvíľu čakali, asi tak hodinu na jednom mieste, potom dvadsať minút na druhom, až kým neprišli kravy.
Vedrami nalievali vodu do provizórneho napájadla. Kravy sa napojili. Naraz mi Sekenoi hovorí: „Jano, GO COWS.“ Ja som Jano, cows sú kravy. Coffee to go. Cows to go. A ja, s veselou mysľou, že konečne idem pásť kravy, som si povedal: „GO COWS!“
Do celej akcie sa však vkradla malá, nenápadná, takmer nepostrehnuteľná chyba. Kravy išli domov inou cestou, než si myslel Sekenoi. Tak som sa zľahka stratil. Pretože som o tom vôbec nevedel, spokojne som si kráčal po širokej prašnej ceste z červenej hliny a pozoroval kravské zadky. A pri tom som si užíval ich upokojujúci účinok. Je to úplne fantastické – človek pri pohľade na kolísajúce sa kravské zadky prestane myslieť na všetko. Hladina myšlienok v hlave sa upokojí, človek sa zmieri s osudom, časom, svetom a všehomírom.
 

Ale naspäť k mojej strastiplnej ceste v spoločnosti kravských zadkov. Pri napájadle rástli krásne, trochu vyššie stromy, pretože tam mali dostatok vody, no zároveň tam bolo aj množstvo kríkov, podobne ako v buši. Úvod tejto cesty bol určite najzábavnejší, pretože množstvo chodníkov, pomerne širokých a vyšľapaných kravami smerujúcimi k napájadlu, pôsobilo ako ľahko priechodné. Teda Masajovia nimi prechádzali bez mihnutia oka. Na rozdiel odo mňa. Stačila malá vetvička kríka, ktorá križovala tento chodník, a už na nej číhali ostré háčiky, pripravené znepríjemniť vám život a zdržať vás čo najdlhšie. Vyzeralo to celkom jednoducho, ale skúste rukou chytiť vetvičku akácie a odstrániť ju z cesty. Vyžaduje to detailné skúmanie – čo to tam vlastne trčí cez cestu, aký druh pichľavej svine na vás číha, a ako ho bezpečne odstrániť.

Keď už zistíte, že to, čo trčí cez cestu, je bezpečné, a vetvičku s ľahkou mysľou odsuniete rukou, v zálohe už číha ďalšia vetvička – napravo alebo naľavo – so zubatými háčikmi, pripravená zahryznúť sa do vášho trička, strhnúť vám čiapku a jednoducho vás nepustiť ďalej. Možno to tie kríky robili preto, že ma mali rady.
Tak som sa prvú časť cesty, kým som sa dostal na normálnu širokú cestu, krútil, vzdychal a stále zastavoval. Tých 50 metrov mi trvalo asi 20 až 30 minút. V buši to vyzerá ako desaťmetrový chodník, a keď po ňom prejdete, za chvíľku budete o pätnásť metrov ďalej. Treba však rátať s tým, že sa často vraciate, pretože chodník je nepriechodný, a skúsite to iným, ešte kratším päťmetrovým chodníkom, ktorý má v skutočnosti tridsať metrov. Len tak vyzerá. Zdanie, buš a politici klamú.
A ako sa tie kríky so spätnými háčikmi snažili zo mňa vyzliecť šaty, darmo som im vysvetľoval, že nie som striptér. A aj keby som bol, nič z toho mať nebudú, pretože tento medzidruhový striptíz jednoducho nefunguje.
 

Šiltovku som zdvihol zo zeme asi 300-krát, ale nevadí. Najhoršie je za nami, ideme ďalej. Ako si tak vykračujem, nie je ani horúco, ani zima, v ruksaku mám všetko potrebné, svet je krásny.
Z diaľky sa za mnou ozve vykrík: „We!“ Čo je po masajsky „Hej!“, alebo „Ty tam!“, alebo... neviem, aj do telefónu sa hlásia jednoducho „We!“
Zo začiatku som to ignoroval, pretože pri napájadle bolo dosť ľudí a kadejaký hejtytam na mňa predsa nebude pokrikovať. Zvedavosť mi však nedala, otočil som sa a z diaľky na mňa mával Sisoine, Sekenoiov mladší brat, ktorý tam bol s nami. Zastal som a jeho mávanie sa zmenilo z horizontálneho priečneho na vertikálne pozdĺžne, čo po masajsky znamená „Poď sem“. Tak som sa vykašľal na „Go cows“ a išiel som k Sisoinemu. Keďže ten nevie po anglicky ani zaťať, veselo mi ukazuje zuby, smeje sa a ukazuje za chrbát smerom k Bondeni a opakuje: „Sekenoi, Sekenoi!“ Načo mi to hovorí? Viem presne, ako sa volá. Každý deň ho vidím a rozprávam sa s ním.  A hneď na piaty deň po tom, ako sme sa prvýkrát stretli, som si to zapamätal. Asi po piatich minútach tohto nezmyselného dialógu som pochopil, že tam je Sekenoi a mám tam ísť. Takže „Go cows“ skončilo a ja som šiel „Go Sekenoi“.
Sekenoi, ako správny akčný hrdina, sedel v Bondeni na motorke a poslal brata pešo hľadať, kam som sa stratil. Domov sme sa vrátili v pohode a večer pri pive, keď sme rozoberali moje dobrodružstvo, som sa priznal, že sa mi vlastne celkom páčilo, že som sa stratil. Som totiž taký dobrodružný stratený typ. Ako sa neskôr ukázalo, bola to naozaj, ale naozaj taktická chyba.
 

Pri prvom „Go cows“ sa mi strašne páčil ten kľud – človek má nekonečne veľa času a obdivuje kravské zadky. Tak som sa rozhodol, že natočím video v štýle slow TV, aspoň 40-minútové, aby som vám sprostredkoval ten božský  pocit. Takže sme sa opäť vybrali do Bondeni a Sekenoi poveril znovu Sisoineho, aby ma sprevádzal. Sekenoi je skrátka taký usilovný typ, ktorý by stále niečo robil – nezastaví sa. Ozbrojený statívom, ktorý som mal v pláne používať ako stabilizátor, nabitou baterkou v mobile a veselou mysľou, sme vyrazili točiť slow-masajskú TV.
Sekenoi zavelí: „GO cows!“ a ukazuje rukou na Sisoineho. Na prvý šup som pochopil, že mám ísť so Sisoinem a potom s kravami, ktoré sa už asi pred desiatimi minútami stratili niekde v buši.
Myslel som si, že Sisoine ma bude viesť bušou a odstraňovať prípadné kríky, ktoré by mi mohli stáť v ceste. Omyl.
Niekto mu prezradil, že keď som sa minule stratil, vlastne sa mi to páčilo, a nech ma nechá opäť samého v buši. Kto uhádne, ktorý dobrák mu to prezradil, dostane odo mňa odmenu – budem sa naňho uprene 10 minút pozerať. Takže Sisoine sa stráca v buši a ja zostávam sám. Navyše mám v ruke asi meter a pol dlhý statív, kameru, takže na odstraňovanie kríkov mám len jednu ruku. Dôsledok je ten, že prvá tretina pasenia kráv je len moje fučanie, pobiehanie, státie, oslobodzovanie sa z kríkov a suchý kašeľ, ktorý som poctivo zdieľal s všetkými okolo mňa.

Po chvíli sa ale moji kravy pasúci kolegovia nado mnou zmilovali a asi tridsať metrov odo mňa sa ozval výkrik „We!“ Čo znamená: „Hej ty, mzungu, zaseknutý v kríkoch v buši! Neboj sa, sme tu, poď k nám.“ Neviem, ako by sa dal vo výkriku „We!“ odhaliť cynický tón, ale som presvedčený, že tam bol.
Vzdušná vzdialenosť 30 metrov je v týchto podmienkach pre bushmana ako ja v skutočnosti asi 130 metrov. Neustále pokusy preraziť cez háčiky a podliezajúce kríky visiace cez cestu, vracanie sa naspäť a opäť ďalší boj. Často sa výkriky „We!“ ozývali aj za mnou. Mal som pocit, že ma obkľúčili, ale to som sa asi len k nim otočil na chvíľu chrbtom. Ako nekonečný optimista som bol presvedčený, že moje utrpenie sa nikdy neskončí. Obklopuje ma jedno veľké väzenie a ja budem blúdiť v buši aj po smrti. Ale keďže sa dejú na svete neuveriteľné veci, zbadám dakde pomedzi kríky masajské červené oblečenie a za chvíľu už aj vidím blýskať sa obrovské biele zuby, ktoré majú – a to sa stavte – väčšie než hlavu.
Sekenoi sa smeje, asi na mne, pretože starý mzungu vyliezol z buša dotrhaný a napriek tomu sa zabáva, akoby bol opitý. Koniec blúdenia. Go cows. Ďalšiu asi štvrt hodinu trávime sledovaním kravských zadkov, ktoré sa pohupujú pred nami. Netuším, kam idú, ale vlastne je mi to jedno. Všetky pichľavé a háčikové veci sú v bezpečnej vzdialenosti. Nikdy by ma ani nenapadlo, že pohupujúce sa kravské zadky na africkom slnku môžu mať takéto hypnotické účinky.

Ale samozrejme, Sekenoi prezradil Sisoinemu, nech sa mi nepchá pred kameru a nech na mňa nerozpráva, kým točím video. Chcel som urobiť  jeden dlhý 40 minútový záber v kuse.
A keďže ani ja nesmiem rozprávať, aby som nerušil záber, ako mám prezradiť Masajovi, ktorý je 30 metrov odo mňa, že kľudne môže pískať na kravy a môže mi aj niečo povedať, a môže sa aj ukázať na kameru, pričom v jednej ruke držím statív s kamerou, a iba druhú ruku mám voľnú? Mávam rukou hore-dole, až kým som nerozptýlil jeho myšlienky. On zabudol, že nemá pískať ani sa mi ukazovať na kameru a pomaly, nesmelo sa objavuje v zábere, bežiac o krok vpred.
Masaji sa s kravami nerozprávajú, ale na ne pískajú. Majú asi 1451 rôznych druhov pískania, ktoré som dodnes nepochopil, ale možno keby som tam bol 100 rokov, tak sa to naučím. Kravy sa ale postupne strácajú zo širokej, červeným pieskom pokrytej cesty a miznú v kríkoch pri krajnici. A som tam, kde som bol na začiatku. Háčiky, pichliače, fučanie. Sisoine občas stojí, veselo píska, občas pobehne, keď sa mu nejaká krava stratí. Beží obľúbeným komiksovým štýlom v pravouhlom predklone, je neuveriteľne rýchly a takmer nikdy ho nie je vidno. Konečne chápem, prečo sú kravy také relatívne malé a majú tak málo mlieka. Pasú sa na kríkoch, na ktorých visí možno dvadsať polovysušených lístkov. Ale už asi 10 metrov od nás počujem, ako zastavuje motorka. Sekenoi. Vydávam sa tým smerom a po niekoľkých minútach som tam. Odchádzame domov. Myslím, že kravy za mnou vrhajú z hustých kríkov smutné pohľady, pretože takéto Jano Go Cows už asi nikdy nezažijú.