Oblečenie s návodom

Ľudia v Afrike chodia oblečení. Podľa starých cestovateľských knižiek to tak nebolo, hlavne ženy toho oblečenia na sebe nemali takmer žiadne, ale čo som ja videl, v Afrike ľudia chodia oblečení. Neviem, či v celej Afrike, pretože som nebol v celej Afrike, iba v kúsku, ale v tom kúsku Afriky, kde som bol, som videl samých oblečených ľudí. Oblečenie bolo pre domácich dôležitejšie ako hocičo iné – ako jedlo, ako vzdelanie, ako hocičo. Aj keď umriem od hladu, musím byť oblečený ako kráľ. Hneď po príjazde do Handeni, napriek tomu, že bola asi streda, som si všimol, ako tam chodia ženy vyparádené – pestré farby, turbany. Myslel som si, že mali nejaký štátny sviatok a do rána boli na plese a teraz idú domov. Ale mýlil som sa. Je to obvyklé, „defaultné“ oblečenie z lesklých látok a pestrých farieb. Keby mohli, tak by asi nosili aj transparent, ktorý by bol pestrý a blikal by, aby boli čo najfarebnejší.

Vzory boli naozaj mimoriadne pestré, široká paleta od škótskych štvorčekov až po obrázky šantiacich zebier. Aj jednofarebné látky boli veľmi decentné a pôsobili slávnostne. Skrátka, každý mal vlastne oblečený nejaký iný vzor, aj keď to na prvý pohľad vyzeralo veľmi podobne. Masajské ženy to však mali omnoho jednoduchšie – fialové šaty rovnakého strihu, vyholená hlava, všetky vyzerali takmer rovnako. Teda vyzerali by rovnako, keby aj vážili rovnako a boli rovnako vysoké.

Tak mi napadlo, čo by sa stalo, keby voľakedy dávno, keď niekto vybral, že toto oblečenie bude masajská uniforma, namiesto toho vybral skafandre. Idú si tak po buši kravy, za nimi Masaj v skafandri a stretne druhého Masaja v skafandri. A ten prvý hovorí: „Ahoj, nevieš, čo je nového?“ Už sa nevideli asi dvadsať minút. A ten druhý hovorí: „Nepočujem ťa, som v skafandri.“ A ten prvý hovorí: „Vidím, že niečo hovoríš, ale tiež ťa nepočujem, pretože som v skafandri.“ A ten druhý hovorí: „Som v skafandri, ale asi mi práve došiel kyslík.“ A omdlie. Z čoho je jasné, že skafandre nie sú vhodné riešenie do buše. Hlavne by spôsobili kolaps masajskej kultúry, ale aj tak všeobecne. Jednoducho, skafandre nebrať, nepoužívať.
Klasické masajské handrové šaty majú ešte jednu veľkú výhodu – sú celodenné, celonočné, čiže sú to nonstop šaty. A v noci ich používajú ako spací vak. Teda aspoň myslím. Nikdy som nespal v dome s Masajmi. Malo by to pre nich určité nevýhody, pretože oproti nim určite nie som chudý a určite chrápem. Okrem toho boli u bojovníkov súčasťou oblečenia aj zbrane, takže večer si ich na rozdiel od šiat vyzliekli a ráno, hneď ako vstali, si ich obliekli a nosili ich celý deň. Bolo to veľmi praktické, pretože keď s tými zbraňami chodili po dome, tak nimi mohli zhadzovať veci zo stola. A to vždy, keď išli okolo.
 

Vidieť masajského bojovníka aj vo všedný deň, že nie je obvešaný gorálkami všetkých farieb sveta, znamená, že to nie je masajský bojovník. Ich slabosť pre množstvo náramkov, náhrdelníkov a ozdôb hraničí niekedy až s fanatizmom. Fanatici všetkých krajín, spojte sa a obvešajte sa gorálkami! Mne sa najviac páčili emusitai – široké, asi dvadsaťcentimetrové náramky, ktoré nosili na predlaktí. Boli naozaj drahé, pretože všetky boli ručne robené a každý z nich bol originál. Najzábavnejšie na tom celom bolo, že tieto emusitai boli napevno prišité, takže sa nedali dať dole. Ďalšou veľmi obľúbenou ozdobou boli drobné kovové pliešky s dierkou. Keby to boli mince, tak by museli mať Masajskú národnú banku, ktorá by pred oslavami vyemitovala drobné, aby sa účastníci mali čím ozdobiť. Ale predsa Masajská národná banka neexistuje, pretože by nemala právomoc vyhlásiť národný smútok, keby náhodou mince došli.

Ženy to majú zariadené úplne naopak, ako je zvykom v našich končinách. Muži chodia ogorálkovaní, s príčeskami a v pestrých vzoroch, a ženy chodia všetky v rovnakých fialových šatách. Samozrejme, že sa rady zdobia, ale intenzite masajských bojovníkov sa nevyrovnajú. Mám s tým zábavnú príhodu. Kúpil som asi tridsať gorálok na zákazku a neprozreteľne ich nechal na stole. Asi za dve minúty tam stáli dve Masajky a už si ich skúšali. Za toho Boha som im nemohol vysvetliť, že tie beriem domov. Až Renča im v duchu svojej pokojnej povahy dôrazne vysvetlila, že tie náhrdelníky mi nemajú brať. Keď krik utíchol, ženy gorálky s hlbokým nepochopením vrátili. Ešte som zabudol na deti. Tie chodili oblečené tak isto ako dospelí. Teda nie v tých istých šatách, pretože tie by im boli veľké a len by sa v nich plazili po zemi ako také húsenice.