Mzungu boda-boda alebo nákladný motobeloch - ideme tam

Asi som už vysvetľoval, aký je rozdiel medzi piki-piki a boda-boda. piki-piki je obyčajná motorka, na ktorej jazdí obyčajný jazdec. Boda-boda je tiež obyčajná motorka, na ktorej jazdí obyčajný jazdec. Rozdiel je v tom, že boda-boda berie za jazdu peniaze od nákladu alebo spolucestujúceho. To znamená, že ak po ceste ide piki-piki, zastavíte ju, ponúknete peniaze a jazdec vás odvezie, z piki-piki sa v tej chvíli stáva boda-boda. V tejto kapitole sa trpezlivý čitateľ stane svedkom takéhoto zázraku. Opakujem, trpezlivý čitateľ.

Boda-boda bol asi najrozšírenejší dopravný prostriedok v Tanzánii. Vo veľkých či menších mestách postávali na každom rohu hlúčiky motorkárov, ochotných za mierny poplatok odviezť človeka, kam si prial.
V Mbogoi, kde som býval, kde počet obyvateľov bol približne 150, bolo vždy pripravených asi desať boda-boda. Či už doviezť vodu z Bondeni, odviezť dve-tri vrecia kukurice, alebo dopraviť náhodného Masaja domov do bomy. Fantázii sa medze nekládli, a s fantáziou v Afrike naozaj nemajú problémy. Napríklad takto vedeli priviezť z Handeni, vzdialeného 40 kilometrov, 170 cm vysokú chladničku. Nepredstavujte si to ako u nás – taxikári, profesionáli, ktorí čakajú na zákazníkov. Nie. Keď niekto nemal na benzín, stal sa z neho boda-boda.

Napríklad aj k nám do obchodu, ktorý bol v dome, vozili všetok tovar boda-boda. Renča mala s veľkoobchodom v Handeni dohodu, že nemusí šoférovi boda-boda zaplatiť vtedy, keď tovar zoberie, ale až keď sa nabudúce vráti. Bolo to veľmi pružné – stačilo napríklad zavolať o štvrtej poobede a o pol ôsmej večer bol boda-boda aj s motorkou u nás, plne naložený malinovkami a alkoholom. Motorky bývali tak preťažené, že keby to u nás videli policajti, zastavili by dotyčného človeka a trest smrti vykonali priamo na mieste. Títo chalani jazdili po poľných rozbitých cestách, 40 kilometrov tam a 40 kilometrov naspäť, často po tme. Samozrejme, že motorka mala aj svetlo, ale rovnakú funkciu by asi splnila aj obyčajná sviečka. Zrejme sa v okolí Handeni rodia ľudia s infračerveným videním.

A tak sa v mojej geniálnej hlave, plnej geniálnych nápadov, zrodila geniálna myšlienka. Veď Sekenoi sa aj tak celý deň motá po dome, motorka len stojí, tak keď bude treba, nech skočí do Handeni a nakúpi, čo v obchode chýba. Jednoduchý plán – ušetríme, zarobíme, všetci budú šťastní, veselé úsmevy na perách. 

Táto myšlienka sa mi tak zapáčila, že som sa rozhodol, že prvú dodávku spravíme dvaja, na dvoch motorkách. Aby sme toho nakúpili čo najviac, ja sa dobre povozím na motorke a vyskúšam si, ako funguje boda-boda. Keby toto bol film, v pozadí by práve teraz znela hrozivá hudba. Ale toto je len text, tak vám ju aspoň zaspievam – la la la la la la la la la la la la la la la la la la la.

Takže začíname. Nálada je dobrá, ovzdušie plné optimizmu. Sekenoi niekde požičal druhú motorku, ja idem na tej jeho. Nevadí, že držadlo okolo plynovej rukoväte je popraskané a z pravej stupačky ostala len polovica, ktorá je navyše čudne poskrúcaná. Nakladáme basy s prázdnymi fľašami za veselých komentárov okolostojacich. Prevážané predmety sa na motorku uchytávajú univerzálnymi pásmi z gumy – zrejme zo starej nastrihanej pneumatiky – a obyčajným špagátom. Ako som si už predtým všimol, toto uchytenie používajú všetci: od ostrieľaných profesionálov, ktorí denne najazdia stovky kilometrov, až po zúfalých amatérov môjho formátu.
Motorka je naložená, skúšam si na ňu sadnúť. Zo sedla zostalo voľných asi 20 centimetrov, takže polovicou zadku budem musieť sedieť na nádrži. Dole pri nohách sú basy tak blízko stupačiek, že mi zostáva asi 10 centimetrov priestoru, takže sa mi na stupačku zmestí iba päta. Niekoľkokrát som v televízii videl cirkusového medveďa jazdiť na bicykli. Myslím, že by som mu s týmto posedom smelo konkuroval.
 

Nič to. Deň plný krásnych dobrodružstiev pred nami, vyrážame. Mám pocit, že náklad za mnou, prichytený len gumovými pásmi a špagátmi, žije vlastným životom. Snažia sa ho udržať na mieste, ale on sa vzpiera a chce ísť domov. Ako keby som viezol sto kíl ožratej želatíny. V dôsledku toho pri prejazde prvej väčšej jamy strácam balans a snažím sa ho udržať zubami-nechtami. Nakoniec sa mi to aj podarí, ale pri tomto boji o posledné zvyšky rovnováhy som to zobral čiastočne cez akáciový krík. Moja ľavá sandála, predtým krásne žltá, je teraz krásne červená.
Tak zastavujem, aby som sa vydýchal a rozmýšľam, či by som nemal tú krv radšej niekomu darovať. Veď darovať krv je ušľachtilá činnosť. Obdarovaný môže napríklad chvíľu žuť moju zakrvavenú sandálu. Ešte stále stojím, ale je tu nový problém. Motorka sa nedá postaviť na stojan, pretože ťažisko je vysoko, cesta je piesčitá a stojan vetchý.

Nevadí, krv na nohe rýchlo zaschla, ideme ďalej. Medzitým sa mi Sekenoi stratil v diaľke, ale po chvíli ho opäť vidím a pokračujem smelo vpred. Po druhej odbočke doprava však Sekenoi zastavuje pred nejakým svahilským domom a ja zisťujem, že to vlastne vôbec nie je Sekenoi. Sláva. Zasa som sa stratil. Navrhnem olympijskému výboru, nech zavedie novú disciplínu – strácanie sa. Aspoň v niečom som dobrý.
Snažil som sa niekoľkých náhodných ľudí stojacich pri ceste opýtať na smer do Handeni. Lenže skúste to sformulovať s frázami „dobrý deň“, „dobrú noc“, prípadne číslovkami „jedna“ a „dva“. Nič iné som po svahilsky nevedel. Po chvíli som však vymyslel otázku, ktorá by mohla fungovať: „Masaj, Masaj, boda-boda?“ Oslovení Svahilci na mňa pozerali neprítomným pohľadom a v očiach sa im jasne zračilo, že hoci mzungu sú možno nekonečne bohatí, zjavne sú aj nekonečne hlúpi.
Nič to, hlavných ciest tam nie je až tak veľa, veď sa už nemôžem viac stratiť. Pokračujem teda ďalej smerom do Handeni. Naraz vidím vedľa cesty dvoch starších Masajov. Zastavujem pri nich a pýtam sa: „Masaji, boda-boda, Sekenoi, Saramba, Lengusero, lala salama?“ Robím pritom z dvoch prstov znak „victory“ a takmer si vypichnem oči, čo má znamenať otázku, či ho nevideli. Obaja sa na mňa pozerajú skôr sústrastne než zvedavo a krútia hlavami. Tak som pokrútil hlavou aj ja – a naraz vidím, že Sekenoi stojí za mnou. Sláva, sláva. Zvesti o šikovnosti a múdrosti mzungu tak neostávajú exkluzívne len pre obyvateľov Mbogoi a šíria sa rýchlosťou blúdiacej motorky boda-boda, naloženej plnými fľašami, aj do okolitého sveta.

Zvyšok cesty až takmer do Handeni prebiehal presne podľa plánu. Ožratá želatína za mnou pomaly triezvela, alebo som si už možno len zvykal. Bez väčších problémov zvládam aj polmetrové jamy pri obchádzaní nedostavaných mostov. Teplota je akurát, cesta plynule ubieha. Odteraz už navždy bude svet ružový, všade vypukne zúrivý mier, mesto sa objíme s dedinou. Tesne pred mestom Handeni na nás priateľsky mávajú usmievajúci sa policajti. Teda policajt a policajtka. Zastavujeme. So Sekenoiom sa vôbec nerozprávajú a okamžite sa vrhnú na mňa, že chcú vodičský preukaz. Keďže mám ústa plné prachu, vychádzajú zo mňa len čudné zvuky. Snažím sa rýchlo napiť a pritom sa na policajtov usmievať. Vyšlo to.
Oni vedia po anglicky viac ako desať slov, čo ma dosť prekvapuje. Párkrát som začul aj minulý čas, ale možno sa mi to len zdalo. Vodičák som si zobral, aj keď tam všetci jazdia bez neho. Veď keď nevedia čítať ani písať, ako by si ho mohli vybaviť? Venuje sa mi hlavne policajtka a po chvíli podrobného štúdia mi vodičák vracia s tým, že je neplatný. Tvrdí mi, že je už dávno expirovaný, a ukazuje mi fotografiu tanzánskeho vodičského preukazu, na ktorom je naozaj vyznačený dátum platnosti. Na mojom je však dátum vydania tejto modrastej plastovej kartičky. A okrem toho som sa pýtal Renči a tá tvrdila, že medzinárodný vodičský preukaz mi netreba, ona tam jazdí so svojím slovenským a zatiaľ nikto od nej iný typ nechcel.

Neskôr som zistil, že v Tanzánii uznávajú iba medzinárodný vodičský preukaz, ale momentálne mám svedomie čisté. Pravda je na mojej strane, bojujem ako lev. Asi po piatich minútach to policajtka vzdala a vracia mi papiere, teda plastovú kartičku. V duchu si fandím: „Takto na nich treba, čo si o sebe myslia?“ Moje skóre teda zatiaľ: Mzungu vs. Tanzánia – 1:0. Vyškolený detektívkami som si všimol, že na mňa hrajú hru dobrý policajt – zlý policajt. Chlapík policajt mi dokonca ponúka cukrovú trstinu. Netuším, že je to len na posilnenie pred ďalším kolom. Napadlo mi, že rovnakú hru by som mohol hrať aj ja – dobrý ja a zlý ja. Keby som ich presvedčil, že som schizofrenik, možno by nás pustili ďalej. Celá táto scéna však prebiehala v relatívne priateľskom duchu, s úsmevmi a občasnou debatou medzi Sekenoiom a príslušníkmi Tanzánskej národnej bezpečnosti, alebo ako sa títo dobrí ľudia vlastne volajú.

Začína druhé kolo: technický stav vozidla. Podľa toho, koľko motoriek a v akom stave som tu videl, jediným skutočným meradlom technického stavu motorky je, že motor vrčí, kolesá sa krútia a v nádrži je aspoň trocha benzínu. Na nejaké rozbité svetlá, chýbajúce smerovky, odlomené stupačky alebo niekoľko kíl hrdze tu nikto nepozerá. Nikto, okrem mojich policajtov. Na motorke, na ktorej idem a ktorá je naložená basami s prázdnymi fľašami, nefunguje takmer nič, okrem toho, čo nutne treba, aby vôbec išla. Okrem predného svetla sú všetky ostatné rozbité alebo úplne chýbajú, a hrdze je na nej viac ako chrómu. Policajtka, ktorá hrá tú zlú, mi to všetko postupne ukazuje a vyčítavo sa na mňa pozerá. Čo tým chce dosiahnuť?
Druhé kolo zápasu pokračuje. Chcú vidieť papiere od motorky. Už sa úplne zbláznili? Ak tu niekto niekedy niečo také mal, tak to určite dávno stratil. Stále čakáme, kým sa narodí africký Gutenberg. Obaja kritici technického stavu odchádzajú bokom a chvíľu sa radia. Potom volajú Sekenoia. Krátka debata. Sekenoi sa vracia a hovorí, že chcú jeden a pol milióna tanzánskych šilingov. Aby ste pochopili, koľko je to v Tanzánii peňazí, je to asi dvaapolročný plat pastiera. Alebo napríklad Ali v Mbogoi kúpil pozemok a postavil dom – a za túto sumu by to celé zvládol trikrát. Je to približne 400€ podľa aktuálneho kurzu.
Toto kolo dopadlo pre mňa fiaskom. Mzungu verzus tanzánska skorumpovaná polícia –  1:1,5 milióna. Snažím sa ešte vtipkovať, či náhodou nechcú aj moju ľadvinu. U všetkých troch sa stretávam s hlbokým nepochopením.

Takže stojíme obaja obďaleč v kríkoch a akože sa radíme. Hráme hru, ktorú som tu videl veľakrát – „síce viem, že si tu, ale tvárim sa, že ťa ignorujem, pretože ťa momentálne nemám rád.“ Takto tu prebiehalo veľa sporov: v tichom mlčaní a uhýbavých pohľadoch. Policajti sa tiež tvária, že tam nie sme, stoja pri ceste a trpezlivo poľujú na ďalšiu obeť. Asi po desiatich minútach vysielam Sekenoia ako parlamentára s pomyselnou bielou vlajkou na vyjednávanie. V tej chvíli mi napadlo – používa sa aj v Afrike biela vlajka a nie čierna? Napäto sledujem pokojné vyjednávanie. Parlamentár Sekenoi sa vracia s novou sumou – 150 000. Jedna nula ubudla a skóre vyzerá už omnoho príjemnejšie. Malý problém však je, že toľko peňazí pri sebe nemám. Mám svojich 100 000 a 30 000 na benzín.
Rozhodol som sa pre taktiku, ktorú tu asi nepoznajú – teatrálne vystúpenie. Rázne prichádzam k policajtom, vyťahujem všetky peniaze, čo mám, čiže 130 000, hádžem ich na kapotu auta a hovorím: „Toto je všetko, čo mám. Buď ma dajte do basy, alebo to vezmite a my ideme ďalej.“ Príslušníci tanzánskej národnej lakomej nenažranej úplatnej polície sú trochu zaskočení, pretože tento štýl riešenia problémov tu nie je obvyklý. Za chvíľu sa však už začínajú usmievať, dávajú peniaze do vrecka a policajtka mi vraví, že teda dobre, môžeme ísť ďalej. Ale už ma nikdy nechce vidieť, pretože nabudúce pôjdem do basy a budem musieť zaplatiť 1,5 milióna. Zrejme je to nejaká magická suma. Deväť z desiatich afrických šamanov tvrdí, že 1,5 milióna šilingov prináša šťastie.

Na záver ešte musím vyriešiť malý technický problém. Vyhrážali sa mi takmer trestom smrti, ak ma ešte raz uvidia na motorke, o chvíľu sa to stane, pretože tou istou cestou pôjdeme naspäť. Ak budú stále stáť pri ceste, nemám chuť absolvovať toto isté ešte raz. Obaja tanzánski žandári, ktorí práve za pol hodinu zarobili mesačný plat, sa smejú a výnimku mi s radosťou udeľujú. Za tie peniaze, ktoré odo mňa zobrali ako úplatok, by mi mohli ešte zaspievať nejakú obľúbenú ľudovú uniformovanú pesničku. O pár sekúnd ich oboch nechávame v prachu za sebou a moje dobrodružstvo sa teší na ďalšiu kapitolu.